Ja a Haňa I.
Ja a Haňa
Mac za sušedu taku ľabdžu jak je Haňa, to chce mocnu naturu a v ušoch najmenej dvojite štople. Kedz ona spušci, čuc ju v calim valale. Totej idze papuľa jak kure garlo, kedz zneše vajco. Najhorši je to po roboce, kedz je človek sterhany jak zbity pes a ona mravči a mravči, pišči a kraka, bo šicko muši znac, šisko s pyskom opľeskac, co dvojnohe prejdze pred jej branku, odhyci a zduši. Prišaham, dakedy ši hvarim, že budz predam halupu a idzem do marii na druhy konec šveta, abo ju zahlušim s lopatu.
Dakedy tak, no dakedy še s ňu da. Ľem mi pol roka tervalo pris na to, jak.
Bratranec z dolneho konca me onehdá v karčme podripal:
- Sluchaj, chlope, totej Hani ani psiska netreba, šicke dzeciska jej kapurku oblukom obhadzaju bo še jej boja jak ohňa, jak s ňu možeš vytrimac?
No čo som mu mal hvarec? Vripal som do sebe poldeco, potľapkal bratranca po plecu a po pravdze vysipal:
- Ta znaš, bratu, keby me tvoja macer nenahučela, že dom po dzedovi a babe naj zostane v rodzine, že ho preda tunši, šol by som do mesta. Tak mam na karku hypoteku a Haňu ku temu, jak še neška hvari – bonus. Šak tvoja macer dobre zna, čomu še u nas neukaže, Haňa by jej oči vyškrabala. Šicke dookola še šmejece, ale mne z dzvorka ešci nič nezmizlo, šicko znam, čo še na dzedzine šuhne, kto s kym špi i nešpi, a starosta, kedz minule do neho zarvala, že rozhlas nečuje, ta jej hvarel, že načo jej je, šak ona dopredu zna, co še budze hlašic. A aj mi to pridze povedzec.
Hlopi v karčme še rehotali, ale len tak na pol papuli, bo každy jeden zna, co vystrojil a kedy, a Haňa to zna tiež.
Okrem teho krakaňa, nemožem povedzec, že by zaš bula calkom plana, kedz napiekla, donesla okoštovac, že naj me kus vykarmi, bo som z jej uvažeňa hudy jak hlista, kedz me dafto hľedal, povedzela mi fto, aj s opisom jak s kriminalky, aj mi kvetky posadzila a ganek popratala, bo ma starosci, že bez kvetkoch na zahradze si nikda frajerku nenajdzem. V taky čas mi i šmiešno prišlo.
A tiež mušim povedzec, že ľepši kamerovy system a dozorca v jednym jak Haňa na švece neexistuje. Onehdá som dal prerobic kupeľku, bo už še pytala.
- Ta naco to robiš, chlopče? – zahrakala mi spoza plocika Haňa, prevešena ja deske jak ucirak. -Šak je šumna, aj popratana, naco chceš miňac teľo peňeži? A jake to maš kahličky? Dze ši to kupil? V Baumaxe?
Jak keby presne znala a keby neznala, mušela znac. Kukal som na ňu, spervu krucil s hlavu. Joj, zaš je mudra! Ale potom som si povedzel, že s gebuľu mur neroztriskam a lepši jak še s Haňu docahovac je dac jej robotu.
Prišol som ku plociku, odcahnul dva desky, cez ktere furt vlezla do dzvorka a ona še zašmiala jak slunečko.
- Hybajce pokukac, cetko!
Na to, jaka bula objemnejša, vcahla še cez tu džuru v ploce ku mne jak gymnastka.
- To hcem pre tu frajerku, cetko Haňo, - povedzel som jej, keď už dluho rozbirala, naco mi to budze, a keľo to stalo, skadzi som na to vžal.
V tu ranu scihla a ja som nakonec prišol na to, jak jej tu papuľu kusek privrec.
- Znace jak to, ku mlademu hlopovi do domu nepridze žena lem tak, muši ukazac, že dačo ma.
Haňa še zamyšlela, joj, aj scihla.
- No, ale by som hcel pomos, cetko Haňo, ja mušim isc do roboty a po obedze maju prisc trojo robotnici začac odľepovac stare kahličky. Možece na nich dokuknuc? Znace jak to, cudze ľudze v dome... – popytal som ju a ona še zašklebila, ruky si podoprela na boky a jak keby o dzešec canty vyrosla.
- Hlopče moj, lem ty še na mne spoľahni a spokojne ic do roboty! – zahučela a ja som šol.
Kedz som še vracil, mojo hlopi pred kapurku, zrobene jak kone, Haňa na ganku krakori, že kupeľka dorobena a hlopi mi hvaria:
- Co ši zaplacil, to sme zrobeli, ale už nas nikda vecej nevolaj, bo nepridzeme, ale tebe hlope, bars ľutujeme. Šicke tri naše švekry dokopy nevydajú za tvoju Haňu.
Co som mohol? ľem som kuknul na Haňu, dovľekol še ku dzverom, ani som nechcel znac čo še stalo.
- Aj jutre si možeš dones frajerku, chlopče, bo šicko hotovo, kahľičky odlepene i naľepene, voda cekne, dom popratany, - povedzela, pocľapkala me po papuľi jak maleho chlapca, a stracila še v dzire na ploce.