Viazaný prísahou
- Už s tým konečne prestaň! Všetci s tým prestaňte! Naháňate ma ako líšku. Kým nebudem pripravená, nepôjdem nikam! A už vôbec nemám v úmysle dnes nič sľubovať! Môžu byť radi, že vôbec unúvam vypočuť ich, tak ako aj tých pred nimi! – skríkla Amélia a rozčúlene dupla nohou. Za ucho si založila prameň vlasov, ktorý jej pri prudkom pohybe vyskočil z uzla a rozmaznane našpúlila ústa, obdivujúc odraz vlastného vzdoru vo veľkom zrkadle.
- Tvoj otec už tvoju ruku prisľúbil, musíš jeho rozhodnutie dnes večer potvrdiť, Amélia. Nemáš na výber, pytači čakajú a tvojmu otcovi sa tvoja nedochvíľnosť nepáči, nie je to voči hosťom zdvorilé, – napomenula ju vo všetkej úctivosti, akej bola schopná. Už za ňou bola tretí raz a dochádzala jej nielen trpezlivosť, ale aj vôľa. Starý barón jej svoju dcéru hodil na krk ako závažie, ktoré sám neuniesol. Nik by ho neuniesol, tobôž nie ona.
- Nech teda čakajú! Ja som sem nikoho nevolala... ani Révaia, ani Varana, ani tých ostatných! - žieňa iba vykrivilo ústa
- Nerozumiem, Amélia. Vedela si, že sa to skôr či neskôr stane. Keď si odmietla Varaia, Podmanického i Forgáča, otec ti tlmočil príkaz, aby si si vzala jedného zo synov grófa Révaia a bola mu dobrou ženou, lebo je to tvoja povinnosť voči rodine, - zopakovala jej spoločníčka Rozália už po niekoľký raz a napravila jej čipky na rukávcoch, kým jej slúžka pripínala mohutný náhrdelník zo zlata a drahých kameňov. – Si dedičkou majetku, gróf Ján Révai má moc, má skvelé postavenie na kráľovskom dvore, na ktorom budeš hviezdiť... Musíš...
- Nepočula si? Nevydám sa za žiadneho z Révaiovcov! Dosť! – zvískla Amélia len čo jej komorná dopla šperk, vyšklbla sa Rozálii z rúk, ignorujúc nakrivo naskladané rukávce. – A vôbec! Ako sa opovažuješ takto so mnou hovoriť!? Prikazovať mi?! – zvrieskla.
- Je to výhodná dohoda, Amélia...budeš môcť cestovať...“ – nenechala sa vyrušiť Rozália, akoby nevidela jej nevôľu, jej stupňujúci sa hnev. Stratila sa vo svojom vlastnom svete nádejí a pochovaných snov, civiac niekam ponad ňu, do steny z kamenných blkov, medzi dvoma gotickými oknami, ktoré zdobili farebné vitráže. „...budeš môcť vidieť svet a krajiny, o ktorých si netušila, budeš mať tucet služobníc, ktoré ťa budú rozmaznávať... Budeš mať všetko! - vzdychla, no jej slová nezneli nadšene. Práve naopak. Boli zatrpknuté ako ona sama a Amélia to dobre vedela.
- Mlč už konečne! – vyštekla napajedene a úmyselne svoju spoločníčku odstrčila. Vykrivila ústa do posmešného úškľabku, z misy si vzala hrušku a zahryzla sa do nej. – Sú to tvoje sny, nie moje! A môj otec urobí to, čo chcem ja, vždy to tak bolo a aj bude!“ – vydýchla presvedčene s plnými ústami a zaprela na ňu posmešný pohľad. – Rada by si bola na mojom mieste, však? Ty by si si rada vzala akéhokoľvek muža! Ibaže o teba nikto nestojí! Nikto o teba nestojí, lebo si ako kostolná myš... nemáš čo ponúknuť a navyše si vdova! – brízgla jej a natrčila na ňu prst. „Okolnosti sa zmenili, Rozália, zmier sa s tým! Mám pocit, že príliš často zabúdaš, kde je tvoje miesto! Budem sa musieť pozhovárať s otcom, zdá sa mi, že zneužívaš jeho láskavosť a dobré srdce! Trpím ťa tu iba preto, že sa môj otec nad tebou zľutoval, inak by si už dávno chodila o žobráckej palici! – vyštekla a mrskla na ňu povýšenecký pohľad.
Slová dievčaťa akou bola Amélia ju nemali raniť, ona nielen o nej nič nevedela, ale ani o to nestála. Po tom, čo prežila už ju žiadne slová nemali raniť, napriek tomu sa to dnes opäť stalo. Pozrela sa na svoj odraz v zrkadle, na sivú mátohu bez života, ktorou sa stala, na čepiec, pod ktorým sa strácala jej tvár, kedysi žiarivé oči s tyrkysovým odtieňom stratili iskru i lesk, iba skomierali, ako uhlíky v dohasínajúcej pahrebe. Kútiky pier jej natrvalo ovisli a medzi obočím sa usadili dve hlboké vrásky.
Nie, už nebola paňou, stala sa trpenou slúžkou rozmaznanej sotva šestnásťročnej dievčiny, ktorá cenu šperku na svojej hrudi povýšila nad záujmy svojej rodiny, ktorá brokát a čipku a vlastnú dôležitosť milovala viac ako miesto, ktoré jej riadením osudu spadlo do lona, ktorá ani netušila, aký je život vrtkavý. Myslela si, že svet sa točí okolo jej zreníc, okolo jej postavenia, okolo jej hlúpych prianí. Jediné, čo ju ako tak ospravedlňovalo, bola jej výchova. Gróf svojej jedinej dcére dal priveľa možností, priveľa slobody a uväznil ju v ilúzii, že má právo rozhodovať o svojom osude. Za túto chybu bude jedného dňa pykať. A možno ani nie... Hlúpučké kvetinky odeté do brokátu šťastena miluje, ona by o tom vedela rozprávať...
Mohla sa brániť, mohla jej od pľúc povedať, čo si myslí, no toto stvorenie by aj tak nič nepochopilo.
Rozália odvrátila hlavu a vystrela sa ako luk. Zhlboka vsala vzduch do pľúc a napočítala najprv do desať, kým sa znova ozvala.
- Odpusťte, pani moja, iba som tlmočila želanie vášho otca, - povedala pokorne, kloniac hlavu, hoci jej srdce v hrudi búšilo ako zvony neďalekého kostola.
- Už nikdy to nerob... – prikázala a ľahostajne mávla rukou, no jej pohľad a jej slová boli rovnako ľadové ako kryhy na brehoch rieky v podhradí.
- Dúfam, že aspoň tí trubadúri konečne dorazili! Otec sľúbil, že na dnešnej oslave budú spievať iba pre mňa! – Amélia v okamihu zmenila tému a Rozália sa zo všetkých síl snažila nedať najavo nevôľu. Iba stroho prikývla a nesnažila sa dievčine vysvetliť, že pevcov poslal vlastne jej budúci manžel. Uklonila a stiahla do kúta, sledujúc, ako sa v zrkadle tu a tam mihne jej odraz, v tichosti počúvala ako na podlahe šuští drahý purpurový brokát spolu s klopotom črievic, ako v kazete cingajú šperky, keď sa v nich prehrabáva, ako vydáva príkazy slúžkam obletujúcim ju ako včely práve rozkvitnutý strom.
Boli to jej šperky, jej brokát a čipky, jej komnata, jej slúžky, jej domov, dočerta!
Nevydržala to, dych sa jej zasekol v pľúcach a ona mala pocit, že sa dusí.
- Odpusťte, pani moja, idem tlmočiť hosťom, že potrebujete chvíľu na prípravu a zistiť, či sú trubadúri pripravení nôtiť iba pre vás... – vytisla zo seba, modliac sa, aby jej to hlúpe namyslené stvorenie dovolilo odísť bez ďalších urážok a posmechu.
Našťastie Amélia bola priveľmi zaujatá sama sebou a možno sa jej aj uľavilo, že ju nemusí dlhšie strpieť. Nepátrala po tom, keď netrpezlivo mávla rukou ovešanou prsteňmi, Rozália vybehla z komnaty, modliac sa, aby jej čerň pred očami poľavila, aby sa mohla opäť nadýchnuť.
Nemierila do hodovnej siene, práve naopak, prebehla chodbou k schodisku vedúcom k veži, doširoka otvorila dubové dvere a vyšla von, na ochodzu horných hradieb, ignorujúc štipľavý mráz, ktorý všetko naokolo ozdobil bielym srieňom, praskal pod nohami a štípal v pľúcach.
Zhlboka sa nadýchla, raz, dva razy, aj tretíkrát, mimovoľne zotrela slzu, ktorá sa jej tisla spod viečka a rukami sa zaprela o chladné kamene cimburia, horúce čelo si oprela o biele kryštály, ktoré sa v okamihu stopili, čepiec sa jej uvoľnil. Chcelo sa jej kričať, kvíliť, preklínať, no všetky krivdy derúce sa z jej vnútra zamklo navždy zovreté hrdlo.
Po dvoch rokoch by už mala byť zmierená. Mala by byť... mala... Ale dá sa zmieriť s tým, čo jej osud nadelil?
Len čo si uvedomila hluk z nádvoria a prenikavý spev paholkov, pozviechala sa. Do nosa jej udrela vôňa pečeného býka a medoviny, ktorú sluhovia vláčili z pivníc vo veľkých džberoch a pospevovali si pri tom. Snáď okrem Amélie všetci vedeli, že sa chystá nielen oslava, ale aj zásnubná hostina. Hotová vec!
Urobila všetko, čím ju barón Teodor poveril, no jeho dcéra očividne žila v inom svete. Čo si vychoval, to bude žať, - pomyslela si mrzuto a upokojila sa. Nie jej vina, že ho vlastná dcéra nerešpektuje, s tým sa bude musieť barón popasovať sám.
Bez zaváhania prešla po ochodzi, dreveným schodišťom zišla na nádvorie, nikomu sa neprihovorila, aj tak to bolo zbytočné, minula slúžky s košmi plnými jedla, ponáhľajúce sa do kuchyne, paholkov, chytro znášajúcich štiepané drevo ku krbu v sieni, aby sa mohli čím skôr pridať k ostatným, ba aj kastelána Ondreja, ktorý bedlivo striehol na všetok ten zmätok. Takmer každého poznala po mene, ba aj jeho najbližších, všetky bôle, ktorými za čas prešli, no uvedomovala si, že už slúžia inému pánovi, ktorý im na sviatky a výročia daruje strieborniak, ktorý dáva chlieb ich rodinám.
Všetko sa zmenilo a ľudia, ktorý kedysi slúžili jej a jej rodine, sa prispôsobili rovnako ako to urobila ona.
- Pani moja, nemali by ste bez poriadneho kožucha vonku, ešte si niečo uženiete! Tento rok na Martina mrzne horšie ako na Troch kráľov ... – zastavilo ju dievča zababušené v plstenej deke upnutej sponou pod bradou, ktorá v náručí niesla nošu plnú jabĺk a hrušiek z pivnice pod strážnou vežou a teraz dobre poslúžia na hodovnom stole.
- Neboj sa Dorka, budem v poriadku. Utekaj po robote a potom sa zabav aj ty! Zaslúžiš si! – popohnala ju a milo sa na ňu usmiala. – Bež, ja budem v poriadku, - dodala a nečakala na odpoveď. Rozbehla sa dolu strmým svahom až k spodnej bráne, kde od nepamäti stála kaplnka.
Otvorila dvere a potichu ich za sebou privrela. Ani sa nepomodlila, nepokľakla pred oltárom, neobzerala sa, len z držiaka na stene vytrhla fakľu a svietila si kráčajúc širokými, klzkými schodmi do podzemia.
Až pred kamennými sarkofágmi najbližších, osamotená ako prst, si dovolila vypustiť žiaľ. Jej zúfalý nárek vychádzajúci z hĺbky jej srdca, sklamania a krivdy, sa odrážal od vlhkých stien, plával povetrím, volal a prosil. Na hrade nikto nemohol počuť, no ona dúfala, že jej rodina – syn, manžel, brat, matka i otec, stará matka a starý otec, ho tam niekde hore začujú...
- Svätá Mária, matka Božia... zmiluj sa nad nami... všetkými... – hlesla a uprela oči ku krížu nad hrobmi tých, ktorých milovala.
Len jeden bol prázdny, jeden, ktorý navždy zmenil osud celej rodiny...