Rozhovor / kokina červená knižnica

Jana Pronská je vášnivá čitateľka. Rukami jej prešli stovky kníh a sama od detstva túžila stať sa spisovateľkou. Podarilo sa. Dnes má na svojom konte šesť historických romancí, ktoré jej vydalo vydavateľstvo Slovenský spisovateľ a práve pracuje na ďalšej.

Vždy ste chceli byť spisovateľkou?

- Čo si pamätám tak vždy, aj keď to bolo v dobe, v ktorej som vyrastala, takmer utópia a fantasy v jednom :-)

 

 

Čo ste robili pred tým ako ste začali písať/ popr. čo robíte?

- Pracujem ako ekonómka v rodinnej firme a ako poslankyňa v OZ. Predtým som sama podnikala a študovala :-) a samozrejme starala sa o rodinu.

 

Na konte máte už šesť kníh. Ktorá kniha sa vám písala najľahšie a prečo? A ktorá sa vám naopak písala najťažšie?

- Najľahšie sa mi písala samozrejme tá prvá, pretože som ju písala len pre svoje vlastné potešenie. S každou ďalšou úmerne stúpa aj záväzok voči čitateľom, potreba naplniť očakávania, ktoré od knihy majú a taktiež zodpovednosť voči nim. Samozrejme, nemôžem a nedá sa vyhovieť všetkým, každý má rád niečo iné, každý uprednostňuje niečo iné. Snažím sa, aby moje romány čitateľky nesklamali a zároveň aby som ja zostala verná štýlu, ktorý zas teší a napĺňa mňa.   

 

Dejisko vašich kníh sa odohráva v stredoveku. Prečo ste si vybrali práve toto obdobie, čím je vám blízke? / Keby to bolo možné, chceli by ste žiť práve v tejto dobe?

- Keby to bolo možné, rada by som sa do stredoveku pozrela, videla to naživo, vychutnala si  atmosféru temného stredoveku... No úprimne, žiť by som tam nechcela – pokrivené právo,  biedna hygiena, choroby, otroctvo, všemocná cirkev, technické vymoženosti a pod...

 

Avšak práve toto prostredie je ako kulisa veľmi vhodné na písanie dobrodružných romantických príbehov, pretože je v ňom veľký priestor na fantáziu. Nie je až tak dokonale zdokumentované, ako povedzme 18. a 19. storočie, pretože mnoho kroník ľahlo popolom. Nevieme prečo rod vyhynul, nevieme konkrétne určiť či na tom ktorom hrade sa odohrávali aké bitky, aké intrigy, aké lásky, akí ľudia v nich žili.

 

Práve preto sa mi toto obdobie veľmi páči a podnecuje vo mne tvorivosť. Fascinujú ma dobové zvyky, šaty, jedlá, remeslá i to, čo z toho mála a akým spôsobom dokázali ľudia vytvoriť. A myslím napríklad honosné stredoveké sídla, ktoré pretrvali dodnes.  

 

 

Aký výskum si vyžaduje písanie príbehu z tohto obdobia?

- Ak si vyberiem určité obdobie a konkrétny hrad, musím si v prvom rade naštudovať, kto v ňom v tom období žil, aký rod, či sa k nemu neviaže nejaká povesť, nejaký historický fakt, či nie je spojený s iným rodom, alebo či v tom období vôbec existoval :-)

 

Samozrejme v rámci možností a podľa dostupnosti jednotlivých dokumentov, avšak je treba si uvedomiť, že hoci má môj román historický podmaz, nie je to faktografia a hlavné postavy a ich životný príbeh sú takmer vždy fikcia. Nesnažím sa zaznamenávať historické osobnosti so stopercentnou pravdivosťou, neopisujem niečí životopis. Pre mňa je podstatný romantický príbeh, ktorý sa odohráva len na pozadí dejinných reálií.

 

Odrážajú hlavné postavy reálnych ľudí?

- Reálnych nie, čo sa výzoru alebo podoby týka, skôr sú to pocity, spôsob, akým na mňa niekto zapôsobil, či už v pozitívnom alebo negatívnom zmysle slova. Rovnako aj moje emócie ako radosť, smútok, hnev, ktoré ma v období počas písania sprevádzajú, sa zákonite odrazia v knihe.

 

 

Vo vašich knihách sú hrdinovia driečni, tmavovlasí muži, trochu tajomní a skôr typy, ktoré lásku prejavujú skutkami než slovami. Hrdinky sú zase odvážne, srdečné, plné dobroty a lásky. Napriek tomu sú všetky knihy dejovo celkom odlišné. Odkiaľ čerpáte na ne námety?

- Námety a inšpirácia je takmer všade, stačí pozorne sledovať, navštíviť určité miesto, vidieť dokument, otvoriť knihu, ohmatať predmet, niekedy sa stačí len zasnívať.

 

A čo sa týka originality príbehu, tak to je samostatná kapitola. Sama som vášnivý čitateľ a môžem spokojne povedať, že za tie desaťročia som už držala v rukách stovky kníh. Veľmi ma však hnevali príbehy, ktoré sa neustále opakovali, akoby sa menili mená a prostredie, ale vždy boli v podstate o tom istom. Neraz som knihu s úžasom obracala, hľadala recenzie, pretože som bola hlboko presvedčená, že som to už čítala :-).

Vo svojich knihách sa snažím napísať príbeh, ktorý bude originálny, o ktorom som presvedčená, že sa zápletka už mnohokrát neobjavila v iných knihách, samozrejme v rámci tých, ktoré mi prešli rukami. Sama mám rada originálne romány a snažím sa, aby aj moje také boli.

 

 

Viete už dopredu ako sa príbeh skončí, alebo sa vyvíja postupne počas písania?

- Hlavnú osnovu mám vždy zhruba premyslenú, ten príbeh v podstate vidím v hlave ako film, no netvrdím, že jednotlivé zápletky deja neprichádzajú postupne s príbehom samotným. Neraz sa stane, že čakám aj dva-tri mesiace, kým príde ten správny impulz a zápletku dopíšem. Ale stalo sa mi aj to, že som si naplánovala dejovú osnovu a niekedy v polovici som zistila, že postavy si žijú vlastným životom a nesprávajú sa tak, ako bolo pôvodne v pláne :-) Tak už to viac nerobím, začnem písať a príbeh plynie...

 

 

Podľa čoho vyberáte mená pre svojich hrdinov?

- Rovnako ako som vyberala pre svoje deti. Intuitívne so začiatkom príbehu vidím postavu, ktorá hneď dostane meno, s ktorým príde výzor, povahové vlastnosti, osud, ktorý jej bol predurčený a takto som s ňou po celý čas prepojená. 

 

Len jediný raz som niekedy pred koncom knihy zmenila meno hlavnej hrdinke a ten román zostal nedokončený. Jednoducho som ju prestala vidieť, a príbeh pre mňa skončil.

 

Kto číta vaše knihy skôr než ich pošlete vydavateľovi?

- Moja najlepšia fanúšička, ktorá celý život číta a počúva všetky moje dielka, od prvých básničiek počnúc po vydané knihy končiac. Moja skvelá mama...

 

Ako dlho vám zväčša trvá napísať knihu?

- Nedá sa to paušalizovať. Niekedy mi román trvá pol roka a viac, no pri poslednej Kliatbe som rok čakala s päťdesiatimi stranami na pani Múzu a príbeh som dokončila za tri týždne.

 

 

Máte obľúbené miesto, kde najradšej píšete?

- V obývačke v kresle s notebookom na kolenách :-)

 

Na koľko kníh sa vám v hlave „preháňa“ nápadov, alebo si vediete nejaký zošit, kam si ich poctivo zakladáte?

- Príbehov mám v hlave na tri životy a pribúdajú ďalšie a ďalšie, v tom problém nie je, problém je len čas, ktorého je v poslednom čase stále menej. No keďže som písala vždy, čo sa pamätám, som si istá, že kým sa moje romány budú páčiť a čitatelia ich budú chcieť, budem písať. Občas si niečo poznamenám, no sú to len hrubé návrhy, prevažne aj tak čerpám len z hlavy.

 

Na vašich stránkach avizujete blížiace sa vydanie vášho nového románu. Na čo sa môžu čitatelia tešiť?

- Kliatba je o trošku iná, než na aké boli u mňa čitatelia zvyknutí. K romantickému historickému príbehu pribudlo mystery a tak trochu fantasy, ale naozaj len trochu. Žiadne nadprirodzené bytosti ani nič podobné, skôr je to príbeh inšpirovaný keltskou legendou, ktorú som kedysi dávno čítala.

 

Hlavný hrdina pred stáročiami obetoval nevinnú ženu a jej matka ho od žiaľu nad tou nespravodlivosťou prekliala, čo napovedá aj ukážka. Muž, ktorý nestarne, nemôže zomrieť, stáročia trpí za chybu z minulosti, musí sa zmieriť sám so sebou a uveriť, že každá kliatba sa dá zlomiť, ak mu v tom pomôže strážkyňa a žena, ktorú mu do cesty postavil osud.    

 

Rada čítate? Máte vôbec na čítanie čas, keď píšete? Čo vás nedávno najviac v knižnej tvorbe zaujalo?

- Čítam neustále, hoci pripúšťam, že v súčasnosti trochu menej, než by som chcela, hlavne vtedy ak píšem. No knihy sú so mnou celý život a nikdy by som sa ich nevedela vzdať. Páčia sa mi historické romány od autoriek ako Lindseyová, Deverauxová, Martinová, Baloghová a pod., ale hltám fantasy od Wardovej, Ivyovej, Millesovej... no v poslednom čase veľmi zaujali aj knihy z arabského a exotického sveta napísané podľa skutočných príbehov ako Slzy púšte, Púštny kvet, Bola som otrokyňa, Modrý zápisník a pod. 

 

Zároveň musím povedať, že si občas veľmi rada prečítam aj knihy slovenských spisovateľov a spisovateliek, ako najnovšie historické Plamene hriechu od Mareka Zákopčana, Carpona v plameňoch od Blanky Gondovej, či Izabela od Avy Evy Šrankovej,  ale aj súčasné ako Všetky moje tváre, Anjeli noci, Zlatokopka...

 

Tých kníh a autorov je strašne veľa, ktorých si rada prečítam kedykoľvek mám čas a príležitosť.