Bosorkina dcéra

Bosorkina dcéra

Slovenský spisovateľ 2008

Jana Pronská aj svojím druhým príbehom lásky úspešne zapĺňa medzeru v oblasti ľúbostného románu s historickým pozadím...

Soraya, krásna dcéra maurského emira, sa po otcovom zatknutí a upálení matky ukrýva v kláštore pred pomstychtivým dôstojníkom inkvizície De Vascadom. Až keď sa na scéne zjaví vyslanec francúzskeho kráľa Bernard de Brémmy, podarí sa jej otcovi vyjednať vlastnú slobodu a dcérinu ochranu pred nemilosrdným inkvizítorom výmenou za rodinné klenoty. Ani mladý vyslanec však nie je odolný voči intrigám a jeho pochybnosti o nevine Soraye, ktorú si vzal za manželku, narastajú. Až nasledovné búrlivé udalosti rozotnú uzol podozrenia a de Brémmy sa ponáhľa zachrániť svoju lásku po druhý raz. Je však otázne, či zvíťazí nad rozmarmi osudu, na aké je obyčajný smrteľník krátky...

Bosorkina dcéra je druhý román po úspešnom historickom príbehu Zlatníkova chovanica.

Ukážka z knihy

1. kapitola

Stála v kúte ošarpanej kuchyne a v očiach mala hrôzu. Pomaly sa zviezla na zem a schúlená do klbka, nevnímala nič, iba bolesť a strach. Tá bolesť bola neopísateľná, zvierala jej hruď ako katova košeľa.

     Nechcela nič vidieť, nechcela nič počuť. Bože, ako veľmi túžila zomrieť...

     „Soraya!“ šuchtavý dupot drevákov sa valil smerom k nej, „Soraya!“

     Stará pestúnka došla k dievčine a láskavými dlaňami ju zodvihla zo zeme. V očiach ju pálili slzy bezmocnosti a hnevu. Jej stará, vráskavá, no inokedy milá až nežná tvár rozprávkových babičiek bola teraz scvrknutá na nepoznanie. Zlosť a hnev v nej bublali ako para pod pokrievkou.

     A predsa sa pokúsila ovládnuť, už len kvôli dievčaťu, ktoré sa na ňu dívalo spola pomätene.

     „Poď, dievča, musíme okamžite ujsť!“ povedala rázne.

     Rýchlo sa zvrtla a už aj balila do batôžka tých zopár obdratých hábov a niekoľko relikvií. Do organizovania úteku sa pustila s rozhodnosťou mladice. Keď bola hotová, zdrapila dievča za ruku a spolu vybehli z chyže.

     Naokolo bolo ticho, ale starena vedela, že onedlho dedinčanom dôjde, že po bosorke, ktorú práve upálili, zostala dcéra… Soraya…

     Dve utečenky bežali popri potoku smerom k lesu.

     Hora ich na čas ochráni. Pestúnka v nej poznala každý strom, každú rastlinku. A poznala aj malú jaskyňu, v ktorej sa občas schovala pred dažďom, keď zbierala byliny pre svoju paniu.

     Tam budú v bezpečí, aspoň zatiaľ, na chvíľu…

      Oheň veselo blkotal, nestaral sa o to, čo prežívajú dve osamelé duše uprostred vrchov, schúlené jedna k druhej.

     Soraya, vyčerpaná do krajnosti, konečne zaspala a starena ju láskala po strapatých vlasoch. Videla, ako jej matka, ctihodná doňa Isabelle, mizne v plameňoch a ako vyškierajúci sa dav kričí a preklína ju. Videla, ako triumfálne, ba až blažene sa tvári nenávidený gróf. Nebolo človeka, ktorý by jej pomohol, ani jej muž, ani poddaní.

     Starena si pamätala veľa krívd spáchaných na Isabelle, ale tá posledná, čo ju stála život, jej vzala vieru v Boha.

     Hladkala Sorayu a civela do ohňa. Oheň ochraňuje, oheň páli, oheň ničí…

Nevedela, či sa im to podarí.
Nevedela, ako sa dostať na územie Maurov a na koho sa obrátiť s prosbou o pomoc.
Nevedela, ako uchrániť dievčatko pred zlobou sveta.
Uhasili oheň, pozbierali veci a vydali sa na cestu.
Museli sa čo najskôr dostať z tohto kraja, kde mocný De Vascado vládol železnou a krvavou rukou. Ak by Sorayu našli, stihol by ju rovnaký osud ako jej matku.
Po niekoľkých týždňoch pochodu zastali pred bránou horského kláštora. Mníšky v Božom mene vľúdne privítali ubiedené pocestné. Starena im narozprávala, ako sa chudera jej vnučka Mária skoro pomiatla, keď ich rodinu napadli bezbožní Mauri. Soraya mlčala, len jej veľké oči prezrádzali prežitú hrôzu a strach, takže príbeh vyznel vierohodne.
Láskavé mníšky sa ujali dievčaťa a stará pestúnka sa vychystala na cestu s úmyslom vyhľadať Sarumma al-Kadera, ktorý jediný im mohol pomôcť.
Keď sa lúčila so Sorayou v kláštornej záhrade, neubránila sa dojatiu. „Toto nie sú nádherné záhrady tvojho otca, ale budeš tu v bezpečí, dievčatko.“
Soraya zdvihla pohľad a zadívala sa na úhľadné hriadky zeleniny. Pripomenuli jej záhony kvetov a kríkov a oči jej ožili. Pestúnka si to však nevšimla a rozprávala ďalej.
„Za žiadnu cenu nesmieš prezradiť svoje meno a ani meno svojho otca, pokiaľ si nebudeš istá, že je to bezpečné. V tejto krajine si prekliata, zapamätaj si to! Som už stará a cesty sú neisté, ktovie, či sa mi ho podarí nájsť… Ale urobím všetko, aby som ti pomohla, dieťa. Aj kvôli tvojej matke.“
„Pestúnka moja!“ vyhŕklo dievča.
„Dieťa drahé, konečne si prehovorila?!“ starena sa šťastne usmiala a do očí jej vyhŕkli slzy.
Po týždňoch útrap, keď sa detská myseľ vyrovnávala s novým osudom, a pod láskavým pestúnkiným dohľadom prekonala šok z ukrutnej matkinej smrti.
„Ako ho chceš nájsť?“ opýtala sa po chvíli.
„Neviem, dieťa moje, ale ak Boh dá, hádam sa mi to podarí.“
„Mama hovorila, že vojaci inkvizície obsadili celé naše územie. Myslíš, že otcovi a bratovi sa nič nestalo?“
„Dúfam, že nie. Hoci bohatstvo ctihodného emira je prisilným lákadlom pre ľudské hyeny… No ak žije, nájdem ho, to ti sľubujem!“
„Si už stará, pestúnka, nemala by som ísť s tebou?“
Starenka sa lišiacky usmiala a pokrútila hlavou. „Starenám na cestách nič nehrozí. Len ty pekne ostaň tu, a nezabúdaj, že si Mária, dcéra roľníka. Uč sa, mníšky sú veľmi múdre, aby tvoj otec a nebohá matka boli na teba hrdí. Raz sa možno znova staneš princeznou, tak aby si toho bola hodna.“ Pohladila Sorayu po líci a mlčky ju prosila o poslušnosť. Dievča prikývlo a v drobných dlaniach pevne zovrelo pestúnkinu ruku.
„Daj mi polovicu prsteňa, čo nosíš na krku, pre prípad, že by som sa nevrátila.. Ktovie? Možno pošlem po teba posla, nejakého pekného mládenca. Prinesie ti šperk aj pramienok tvojich vlasov…“
Starenkina tvár sa usmievala, no oči mala smutné, keď si ju naposledy privinula na hruď.
„Nikdy nezabudni, čím si bola, a ak Boh dá, raz zasa budeš. Zbohom, moja malá princezná…“
Soraya sa usmievala cez slzy pri slovách starej pestúnky, ktorá sa o ňu s láskou starala, odkedy sa len pamätala. Nech by sa stalo čokoľvek, na ten milujúci pohľad a nežné ruky nikdy nezabudne. Vedela, že keby ich De Vascado objavil spolu, bol by to starenkin koniec, preto len mlčky, s boľavým srdcom počúvala rady tej múdrej ženy, akoby to boli slová matkine.
Obetovala sa pre ňu matka, a chytili ju De Vascadovi špehovia, obetovala sa pre ňu aj táto stará žena, keď sa podujala zachrániť ju pred grófovou zlobou. Raz sa mu to vráti a bude pykať za svoju čiernu dušu…

Vaše názory z portálu estranky. : 

Prehľad komentárov