Dáma nikdy neklame - recenzia

Juliana Grayová 

Dáma nikdy neklame

Slovenský spisovateľ 2014 

Mladá vdova po markízovi Alexandra Morleyová nešťastne investovala  a hrozí jej, že príde nielen o všetky peniaze, ale aj o miesto v najvyšších londýnskych kruhoch. A tak sa rozhodne odísť na taliansky vidiek a prečkať tam najhoršie časy v nádeji, že sa jej finančná situácia zlepší. Vyjde jej tento úskok? Láska totiž na nás číha kdekoľvek a nie vždy jej dokážeme odolať, hoci vieme, že nemusí byť bez následkov...

Dáma nikdy neklame je pôvabná historická romanca z viktoriánskeho obdobia. „Vynikajúciromán, v ktorom sa autorke podarilo skĺbiť nevšednú zápletku, príťažlivé, nekonvenčné postavy, nebezpečenstvo, vášeň a lásku do výnimočného príbehu,“ chváli knihu Romance Junkies.

Alexandra nahovorí na ročný pobyt v čarovnom Toskánsku aj sestru a sesternicu. Prenajmú si  starobylý hrad, ktorý sa však úplnou náhodou stane dočasným domovom aj troch anglických džentlmenov. Úspešný a bohatý vynálezca Finn Burke si zaumieni stráviť rok v ústraní, ďaleko od spoločnosti žien, a k rovnakému záväzku donúti aj svojich priateľov – vojvodu z Wallingfordu a jeho brata. Finn sa chce sústrediť na svoj najnovší vynález, no plány mu skríži tvrdohlavá krásavica Alexandra...

Americká spisovateľka Juliana Grayová začala písať pomerne nedávno, no napriek tomu si už získala veľkú čitateľskú popularitu aj uznanie odbornej verejnosti. Na svojom konte má zatiaľ okrem piatich historických romancí aj dva romány pre ženy, ktoré vydala pod pseudonymom Beatriz Williamsová.

xxx

RECENZIA

Nová autorka na našom trhu, Juliana Grayová, bude mať čo robiť, aby sa presadila, no nepochybujem, že tak, ako oslovila čitateľky vo svojej rodnej krajine, prerazí aj u nás a nájde si svoj fanklub. 

Je niečim iná... 

Málokedy a len veľmi striedmo beriem do rúk nové autorky, pretože: 

1. som si už na na stálice typu Deverauxová, Jeffries, Lindseyová, Balogh... zvykla

2. málokedy nová autorka preskočí pomyselnú laťku môjho vkusu.

Tentoraz som však neodolala, pretože: 

1. Jednoducho má krásnu obálku a lákavú anotáciu

2. Mám rada originálne príbehy, a tento "novo vyzeral" a nielen podľa anotácie. Nie každý deň si prečítate čistokrvnú viktoriánsku romancu, kde sa jazdí autom, preteká a stretnete prastarého otca Mercedesu :) 

Nuž, v nedeľu poobede som začala čítať a večer zavrela poslednú stranu.

Ako už napovedá anotácia, mladá vdova Alexandra vložila svoj majetok do rúk synovca a pochybných investícii. Správcovská spoločnosť jej síce listom oznamila, aké tisíce akcii spravuje, no jej zisk sa nerovnal ani odrobinke toho, čo na svoj nákladný život potrebovala. Hviezda spoločnosti, markíza Morleyová, jednoducho prišla o všetko.

Nemá veľa možností, ak sa chce vyhnúť škandálu. Zarezervuje si ročný nájom na hrade v Taliansku a aj so svojou sestrou a sesternicou. 

Nemá ani potuchy, že samoľúby, nevrlý a nepríjemný milionár Finn Burke má ten istý nápad, avšak z úplne iných dôvodov. V spoločnosti vojvodu z Wallingfordu a jeho brata, ktorých chce zachrániť pred úplným zhýraním sa a zároveň bez rušivých vplyvov akú sú ženy, víno a hry, chce dokončiť svoj nevídaný projekt automobilu.

Už sama cesta a stretnutie hlavných hrdinov napovedá, že to bude poriadne iskriť. Alexandra nie je z tých zakríknutých husičiek, čo radi stoja v kúte červenajú sa, ona je živel. A to doslova.

Chudák Finn si s touto malou, prešibanou jazyčnicou užije svoje.

Ako napokon dopadne neplánované stretnutie, stávka, financie i pobyt v Taliansku, si už prečítajte, rozhodne to stojí za to.

A  už len doplním, že sa mi veľmi páčili i charaktery vedľajších postáv, zvlášť obyvateľov hradu a ich taliansky temperament. Tú vôňu slnka a syra som cítila až cez knihu. 

PS: takto vyzerá, že z toho "kuká" séria :)) 

xxx

Prečítajte si úryvok z novinky Dáma nikdy neklame.

Alexandre bolo jasné, že mala po večeri podľa očakávaní odísť. Muži sa naisto domnievali, že odíde s Lilibet a Abigail, ktoré šli na poschodie uložiť zívajúceho chlapca do postele. Angličanky mali jednoducho vo zvyku dovoliť chlapom užívať si brandy, cigary a rozhovory o politike, hoci aj v preplnenom vidieckom hostinci niekde v Taliansku. 
Dnes večer však neodišla. Odjakživa túžila zostať a zhovárať sa o politike. Koniec koncov, bola už vdova, nachádzala sa ďaleko od anglických salónov a v hostinci sa podávala grappa. Abigail jej navyše pri pečenej toskánskej husi prezradila, čo objavila v stajni, a Alexandra si hneď spomenula, na čo Phineas Burke v súčasnosti sústreďuje svoju geniálnu myseľ. A do čoho vkladá peniaze. 
Do kočov bez koní. 
Mala pocit, že jej ho v núdzi zoslal sám Pánboh. 
Po večeri teda zostala sedieť na mieste. Len čo Lilibet vyšla na prvé odpočívadlo, obrátila sa k Phineasovi Burkovi a s provokatívnym úsmevom prehodila: „Povedzte, pán Burke, čo vás privádza do tejto odľahlej divočiny? Nečudujem sa výstrelkom Wallingforda a Penhallowa, ale vy ste podľa mňa racionálny človek.“ 
Skúmavo sa na ňu zadíval ponad stôl, akoby sa usiloval preniknúť jej hlbšie do mysle. „Tú istú otázku by som mohol položiť ja vám, lady Morleyová.“ 
„Nie, nie, takto to nepôjde. My dámy smieme mať svoje tajomstvá. Je to naše privilégium.“ Prinútila sa hľadieť mu do očí a vytrvať. „Vy muži nám, žiaľ, musíte povedať všetko. Nič si nesmiete nechať pre seba. Vravte, som celá bez seba od zvedavosti. Cestujete po Európe? Hľadáte stratenú renesančnú maľbu? Alebo má Wallingford v Taliansku kontesu s dieťaťom?“ 
„Uráža ma, ak si myslíte, že by som mohol byť taký neopatrný,“ zamrmlal vojvoda. 
Alexandra naňho s úľavou pozrela. Väčšina žien sa mohutného lakonického vojvodu obávala, no ona pri ňom už dávno nedávala najavo nervozitu. Keď človek zistí, aký je ten druhý v skutočnosti, začne sa mu zdať obyčajný ako hlina a zhruba rovnako príťažlivý. 
Sedela na stoličke a prstami prechádzala po cínovom pohári s poslednými zvyškami zakaleného vína od hostinského. Bolo silné, trpké, dráždilo ju na jazyku. Chcela, aby jej vydržalo čo najdlhšie. „Hovorí sa všeličo, Wallingford. Neviem, čomu mám veriť.“ 
„Ubezpečujem vás, lady Morleyová, nejde o nič vzrušujúce. Naším cieľom je štúdium, nič viac.“ 
Zasmiala sa. „Štúdium? Hlúposť! V prípade pána Burka by sa tomu ešte dalo uveriť, ale čo sa týka vás dvoch...“ Obzrela sa na lorda Rolanda. „Štúdium čoho, vaša milosť? Whistu? Rímskych orgií?“ 
„Pravdaže nie.“ Vojvoda si oprášil rukáv. „Keby sme mali v pláne orgie, lady Morleyová, naisto by sme vás prizvali.“ 
Alexandre vošla do tváre horúčava a v duchu si poriadne vynadala. Myslela si, že vo svojom veku sa už nebude červenať. A navyše pri takej hrubej a neférovej poznámke! 
„Preboha, Wallingford,“ zamrmlal Burke a tresol vínovým pohárom o stôl. 
„Si akýsi drsný, braček.“ Penhallow zdvihol zrak a zatváril sa, akoby ho čosi vytrhlo zo zamyslenia. 
Vojvoda pokrčil plecami. „Ospravedlňujem sa.“ 
Alexandra sa spamätala. „Nepresvedčíte ma, že máte čisto akademické ciele. Len pred niekoľkými týždňami som sa dopočula, že...“ 
„Určite je to pravda. Nepochybne.“ 
Predklonila sa. „Mám vari uveriť, že ste po desiatich či dvanástich rokoch zanechali hýrivý život a išli hľadať filozofické pravdy? Do Talianska?“ 
„Samozrejme, znie to nepravdepodobne, ale je to tak,“ odvetil Wallingford. 
„Dohodli sme sa na prísnom rozvrhu pozostávajúcom zo štúdia a cvičenia. Nijaké mestské neresti,“ dodal hlbokým hlasom Burke. 
Alexandra preniesla pohľad z jedného muža na druhého. Ako veľmi sa od seba odlišujú! Jeden je tmavý a cynický, druhý bledý a jemný. „Predpokladám, že váš pobyt súvisí s letnou výstavou motorov v Ríme, nemám pravdu? Venujete sa tejto oblasti, však, pán Burke?“ 
Vytreštil na ňu sýtozelené oči a zatváril sa prekvapene. „Odkiaľ to viete?“ 
Pokrčila plecami. „Aj ja sa o ne zaujímam. A vy, Wallingford? Pomôžete pánu Burkovi v dielni?“ 
„Bože, len to nie.“ Vojvoda sa zatváril zhrozene. „Budem sa venovať oveľa intelektuálnejším činnostiam.“ 
„Naozaj?“ Vyčarila milý úsmev. „Kúpite si mozog hneď alebo si ho budete prenajímať vždy iba na mesiac?“ 
„Veľmi smiešne, milady.“ 
„Alebo sa rozhodnete ušetriť a budete sa s Penhallowom deliť o jeden.“ 
Lord Roland zdvihol zrak a žmurkol na ňu. „Na to ani nepomyslite! Mimochodom, mozog je zvláštna, zákerná vec. Len sa pozrite, čo spôsobil tuto úbohému Burkovi.“ 
Zasmiala sa. „Veru. Vďaka nemu je z vás najlepší.“ 
Len čo jej tie slová vyšli z úst, najradšej by ich vzala späť. Všetci traja znehybneli a upreli na ňu zrak. Burke si pritískal pohár k perám a Wallingford dvíhal obočie. 
Skvelé. Prečo to povedala, dofrasa? 
Odkašľala si. „Nestrácajte nádej, Penhallow. Wallingford vám ho možno požičia každý druhý štvrtok výmenou za vaše čaro a zmysel pre humor, čo sa mu naisto nesmierne zíde. Prezraďte, koľko sa tu zdržíte?“ 
„Rok,“ vyštekol vojvoda. 
Rok. 
Stuhla. „Vravíte rok?“ 
„Áno.“ 
Premerala si všetkých troch. Na ich tvárach sa zračila dokonalá úprimnosť. Po chrbte jej prebehol mráz, no rozhodla sa nevšímať si ho. „Ide vám to,“ prehodila veselo. „Skoro ste ma dostali.“ 
„Neuťahujem si z vás, drahá lady Morleyová. Koniec koncov, ako ste pred chvíľou poznamenali, nemám zmysel pre humor.“ 
„Haha. Zhovárali ste sa so slečnou Harewoodovou? Alebo s lady Somertonovou?“ 
„Netuším, na čo narážate,“ vyhlásil Wallingford unudeným tónom. 
Srdce jej tĺklo až kdesi v hrdle ako varovný signál. Určite to nie je náhoda, alebo áno? Prezradil niekto Wallingfordovi, aké majú plány? Kto? Kto ešte o nich môže vedieť? 
S námahou prehovorila pokojným tónom: „Vravíte rok. Rok štúdia filozofie. To je čudné!“ 
„Čudné?“ zopakoval Penhallow. „Prečo? Súhlasím, náš plán je číre bláznovstvo. Priam šialenstvo! Som tu len preto, lebo chcem vidieť, ako hrozne sa to skončí. Ale prečo vravíte, že je to čudné?“ 
Alexandra vzala do ruky lyžičku a začala sa pohrávať s mascarpone. Čo im môže prezradiť? „Viete, Penhallow, váš plán sa mi zdá čudný, lebo my tri sme sa rozhodli pre čosi podobné. Prepáčte, neviete náhodou, čo je toto za dezert?“ 
„Odpusťte,“ ozval sa vojvoda. „Zrejme vám celkom nerozumiem.“ 
„Toto tu. Táto miska plná... bože, neviem, ako to opísať...“ 
„Nepýtam sa na prekliaty dezert, ale na váš plán.“ 
„Ach, pravdaže.“ So strohým úsmevom sa predklonila. „Lady Somertonová, slečna Harewoodová a ja sme sa takisto utiahli do Talianska za účelom štúdia.“ 
Wallingford na ňu neveriacky pozrel, akoby nevedel, či si z neho uťahuje alebo to myslí vážne. „Prišli ste sa sem za účelom štúdia? Čo chcete študovať?“ 
„Pripravili sme si rozsiahly zoznam tém.“ 
„O tom nepochybujem. Po zvládnutí každej z nich sa určite prezlečiete do nových šiat.“ 
Nepekne naňho zazrela. „Myslíme to vážne, Wallingford.“ 
„Prosím vás! A čo lord Somerton? Vari ho manželkina dlhá neprítomnosť poteší? A vaša úbohá sestra sa bude trápiť štúdiom, hoci by si mala hľadať manžela.“ Vojvoda si s úškrnom prekrížil ruky na hrudi. „Číre šialenstvo.“ 
To ju podráždilo. Veď ju sem priviedli práve povinnosti voči Lilibet a Abigail! „Rovnaké ako váš plán.“ 
„Stavím sa, že nevydržíte ani mesiac.“ 
„Ja sa stavím, že si do týždňa zbalíte kufre, Wallingford. Vy žeby ste vydržali bez naháňania sukní? A Penhallow si namáhal mozog gréckymi filozofmi?“ Obrátila sa smerom k Phineasovi, ale neodvážila sa pozrieť mu do tváre. „Úbohý pán Burke zostane na štúdium celkom sám, no dovolím si tvrdiť, že bude len rád.“ 
„Hlúposť,“ vyhlásil vojvoda. „Dámy majú svoje cnosti – ubezpečujem vás, že azda nikto neobdivuje krajšie pohlavie väčšmi ako ja –, no schopnosť ponoriť sa do štúdia filozofie ďaleko od spoločenského života k nim podľa mňa nepatrí.“ 
„Práve naopak,“ nedala sa Alexandra. „Váš život dokazuje, že práve muži nevedia ovládať svoje základné pudy. Zo žien by boli oveľa schopnejšie bádateľky, keby dostali príležitosť.“ 
Wallingford sa k nej naklonil. „O čo sa chcete staviť?“ 
„Prosím?“ 
„Povedali ste, že sa stavíte, lady Morleyová.“ 
„Myslíte to vážne?“ vyhŕkla neveriacky. 
„Ale no tak,“ ozval sa vojvodov brat. „Nepatrí sa uzatvárať stávky s dámou, braček.“ 
Alexandra mávla rukou. „Netrápte sa, drahý. Civilizované správanie sme nechali v Anglicku, nemám pravdu? Wallingfordov návrh sa mi nesmierne pozdáva. Naše rozhodnutie bude mať ešte väčší zmysel.“ 
„Súhlasím s vami,“ povedal vojvoda. „Takže o čo sa stavíme?“ 
Pomaly prešla prstom po lyžičke. Zrazu ju pochytilo nepríjemné tušenie, že si ju ten chlap šikovne doberá. „Tí z nás, čo vydržia pri štúdiu dlhšie, dostanú právo neskôr stanoviť menší trest pre tých druhých.“ 
„Ženský trik.“ Wallingford prevrátil čierne oči. „Určenie trestu až po výhre stávky. Musíme sa staviť o niečo konkrétne, lady Morleyová.“ 
Dočerta! Do čoho sa to zaplietla? Uzatvorenie stávky sa zakaždým ihneď rozkríklo, a práve teraz netúžila po tom, aby sa o nej šírili reči. Urobila všetko, aby utajila svoj odchod z Anglicka a najmä miesto, kde sa zdržiavajú. 
Pokúsila sa vycúvať. „Hrdosť pre vás nie je dostatočný motív? Musí ísť vždy o peniaze?“ 
Doľahol k nej Burkov tichý, autoritatívny hlas: „Nikto nespomínal peniaze, lady Morleyová.“ 
Srdce sa jej rozbúchalo rýchlejšie. Pozrela naňho. „Ale čo, pán Burke. Vari si aj vy vyberáte stranu v našom spore? Nebodaj si aj vy myslíte, že muži sú lepší bádatelia ako ženy?“ 
Pokrčil plecami. „Považujem to za vedeckú otázku, ktorá sa dá zodpovedať vedeckým spôsobom. Traja jednotlivci z oboch pohlaví sa pokúšajú zhruba o to isté. Podľa mňa ide o dobre navrhnutý experiment.“ 
„A ste presvedčený, že muži zvíťazia.“ 
Mierne naklonil hlavu. „Som vedec, lady Morleyová. Zaujíma ma iba výsledok. No nie som proti tomu, aby víťazi dostali možnosť stanoviť porazeným menší trest, ktorý ste spomenuli.“ 
Predklonila sa a vyčarila prefíkaný úsmev. Výzve v jeho očiach neodolala. „A čo navrhujete vy?“ 
Oprel sa dozadu a siahol do misky s vlašskými orechmi na stole. „Odjakživa verím, že výsledky vedeckých pokusov sú dôležité pre celé ľudstvo.“ Stisol orech medzi palcom a ukazovákom. „Nevidím dôvod, prečo by porazení nemohli napríklad publikovať v The Times polstranový text, v ktorom uznajú nadradenosť víťazov.“ 
Rozbil škrupinu orecha na dve polovice a šikovne vybral jadro. 
Pri stole zavládlo ticho narúšané iba opilcom pri ohni, ktorý falošne vyspevoval verš o pití z Othella. 
„Máte priveľké sebavedomie,“ vyhlásila napokon Alexandra. „Už sa teším, ako vám dokážem, že sa mýlite.“ 
Burke vstal, dopil zvyšok vína a pehavá tvár mu zružovela. „Ospravedlňte ma,“ povedal a s rozžiarenými očami vyšiel z miestnosti. 

Vidiecke hostince v Taliansku majú jednu veľkú nevýhodu, pomyslel si Phineas Burke oveľa neskôr v tú upršanú noc, kráčajúc k ošarpanej stajni. Netrápil ho nedostatok pohodlia – ten takmer nevnímal. Predtým býval v internáte v Cambridgei, stanoval v sibírskej stepi a istý čas strávil aj v sídle krstného otca na Park Lane. Nebol náročný a všetky tri možnosti sa mu videli zhruba rovnaké. 
Nie, jedinou ozajstnou nevýhodou bol nedostatok miesta. Od detstva mal vo zvyku nájsť si útočisko: nepoužívanú komoru, dutý strom, šopu... Miesto, kam mohol uniknúť, keď cítil v spoločnosti priveľký tlak alebo keď mu zišlo na um niečo, čo ho celkom ovládlo. 
Alebo keď sa zhovorčivá a prekliato príťažlivá žena sama pozvala na večeru. 
Dobre, dobre, nepozvala sa sama. Dôsledný pozorovateľ by musel uznať, že pozvanie vyšlo z úst zamilovaného lorda Rolanda. Vzhľadom na pravidlá slušného správania by zrejme bolo veľmi bezočivé, keby sa rozhodli nevšímať si dámy, ktoré sedeli pri vedľajšom stole ani nie meter od nich v miestnosti plnej cudzincov. 
Lady Morleyová však pozvanie prijala s priveľkým nadšením. V podstate dotiahla svoje spoločníčky k stolu, hoci aj Finnovi – ktorý sa nemohol považovať za odborníka na správanie žien – bolo jasné, že prinajmenšom krásna lady Somertonová nemala chuť pripojiť sa k nim. 
Ešte horšie bolo, keď začala lady Morleyová rozprávať tým svojím sebaistým spevavým hlasom a nútiť všetkých do rozhovoru. Načínala odvážne témy, trúsila vtipné poznámky, kládla otázky, ktoré sa mu videli bezočivé, ibaže ich vedela podať tak, že vyzneli múdro, dôverne a premyslene. Dokonca aj Wallingford sa zo dvakrát rozosmial. Bolo to neznesiteľné. Neodišli z Anglicka práve preto, aby ich nikto nerozptyľoval? 
Lady Somertonová a slečna... dočerta, ako sa volá sestra lady Morleyovej? Jasné, slečna Harewoodová. Tie dve napokon odviedli chlapca na poschodie a Finn si zhlboka vydýchol. Čakal, že aj lady Morleyová sa zdvihne, odíde a dá im pokoj. Nestalo sa. Zostala sedieť pri stole a on jej prezradil viac, ako chcel, a navyše konal unáhlene. 
Uzavrel s ňou stávku. 
Prečo to urobil, dopekla? 
Tuším som sa zbláznil, pomyslel si nahnevane, posunul si klobúk väčšmi do čela a pridal do kroku. Dážď sa od popoludnia trocha zmiernil, no na nechránený krk a za golier kabáta mu aj teraz dopadali studené kvapky, čo mu na nálade nepridalo. Nevoľky si vybavil jej tvár so žiarivými hnedými očami, ružovými lícami a širokými lícnymi kosťami. Predkláňala sa a jej zahalené, mučivo krásne poprsie sa vznášalo niekoľko centimetrov nad dezertom. Vtedy rozbil ten prekliaty orech a ona zdvihla obočie, akoby z jeho konania vyčítala nervozitu. 
Stávka naznačovala, že sa budú naďalej stretávať. Bude to nevyhnutné. Pravdaže, práve preto ju uzavrel. Prehral vo chvíli, keď s ňou súhlasil. 
Finn vbehol do dverí stajne. „Haló!“ zakričal. To slovo sa odrazilo od starých kamenných stien. Začul odfrkovanie nepokojných zvierat a do nosa mu udrel zemitý pach koní, sena a hnoja, vznášajúci sa vo vlhkom vzduchu. Vnútri nebolo oveľa teplejšie ako vonku, hoci tam oddychovalo bohviekoľko zvierat. Jediné svetlo vychádzalo z dvoch začadených lampášov. Finn zastal a čakal, kým sa mu prispôsobí zrak a v tieňoch zazrie tvary. Koniec koncov, nemalo zmysel bezcieľne do všetkého narážať. 
Popoludní sledoval koniarov vykladajúcich veci z koča a presne vedel, kam uložili jeho stroj. Dohliadol na všetko – aj na to, ako ho prikryli obyčajnou vlnenou dekou. Nemal sem prečo chodiť, nemusel sa strachovať. Bol však rovnako ostražitý ako otec, čo sa ide pred spaním ešte raz pozrieť na spiace dieťa a počúva jeho pravidelný dych. 
Po chvíli začal rozoznávať obrysy budovy a opatrne vykročil do odľahlého kúta, kam popoludní nasmeroval koniarov. Zvedavé kone k nemu naťahovali krky a žobrali o dobrotu. Prešiel popri hrdzavejúcich kusoch náčinia, ktoré tam uskladnili na zimu, a drevených debnách (možno s vínom?) čakajúcich na odvoz. 
Až do poslednej chvíle si neuvedomil, že nie je sám. Tesne pred cieľom zachytil akúsi vôňu a teplo. 
„Kto je tam?“ vyhŕkol. 
Z tieňa k nemu doľahol šuchot. Započúval sa a znova vykročil. Drevené dosky pri každom kroku zapraskali. 
Čosi znova zašuchotalo. „Počujte,“ prehovoril jemnejšie, „viem, že ste tu, takže by ste sa mohli ukázať.“ 
Zazdalo sa mu, že v tme ktosi vzdychol. Vzápätí začul tichý hlas, sotva hlasnejší ako šepot. 
„Prepáčte, pán Burke. Vyľakali ste ma.“ 
Lady Morleyová. Vynorila sa z tieňa vystretá ako kráľovná. V tme nerozoznával črty jej tváre, no predsa si ju vedel vybaviť do posledných podrobností. 
„Dočerta!“ vyhŕkol bez premýšľania. „Lady Morleyová?“ 
Vycítil, že váha. „Áno. Len som... trocha čerstvého...“ Stíchla, zrejme sa potrebovala spamätať. „Poviete si, že som hlúpa. Zrejme som sa v noci stratila. Domnievala som sa, že som vošla do hostinca. Potom som zistila, že to tak nie je, lenže sa znova rozpršalo. Mrzí ma, ak som vás vystrašila.“ 
Vnímal teplo jej tela aj nervozitu. Delilo ich len zopár centimetrov. Keby chcel, mohol by sa jej dotknúť. 
„Musím uznať,“ pokračovala, keď sa neozýval, „že aj vy ste mi nahnali poriadny strach. Zľakla som sa, že ma prišiel znásilniť niektorý z koniarov.“ Z hrdla jej vyšiel tichý melodický smiech, ktorý by zapadol do hociktorého salóna, ale vôbec sa nehodil na taliansky vidiek. 
„Čo keby ste sa nemýlili?“ prehovoril hlbokým hlasom, ktorý takmer nespoznával. 
Znova sa zasmiala. „Nuž, musela by som vás niečím ovaliť po hlave. Ste však príšerne vysoký, takže by sa mi to zrejme nepodarilo. Keby som to chcela spraviť poriadne, musela by som si pristaviť rebrík.“ 
Odmlčala sa. Finn v tichu začul klopkanie dažďa na strechu. Búrka opäť zosilnela, akoby ich chcela odrezať od zvyšku sveta. Niektorý kôň odfrkol – nedalo sa určiť, či podráždene alebo spokojne. 
„Lady Morleyová,“ oslovil ju Finn. „Čo tu, dopekla, robíte?“ 
Prestúpila z nohy na nohu. „Vravím vám, že som sa šla prejsť, aby som si trocha prečistila hlavu, a napokon som sa stratila v stajni.“ 
Zdalo sa mu, že jej klamstvo rozochvieva okolité steny. Nevravela pravdu a on ju prekukol. Určite si to uvedomovala. Čo však na to povedať? Nemohol ju obviniť, že klame. Rovnalo by sa to obvineniu z vraždy. Nie, bolo by to horšie. Stáli v stajni a jej lož sa medzi nimi krčila ako pes trpiaci inkontinenciou, ktorého treba zdvorilo ignorovať. Finn sťažka vydýchol a došlo mu, že sa azda nikdy nedozvie, čo robila lady Alexandra Morleyová uprostred noci v stajni niekde v Toskánsku a prečo si prezerala stelesnenie jeho celoživotnej práce. 
„Urazila som vás, pán Burke?“ prehovorila pokorne tichým hlasom, očividne vďačná za jeho ohľaduplnosť. 
Dočerta s ňou! Nezvládal to. Nezvládal byť v jej prítomnosti. Nezvládal múdrosť, krásu, vyžarovanie, jemnú vôňu ľalií, čo sa okolo nej vznášala a omámila mu mozog ako silné víno. Nevedel, ako sa zhovárať so ženami. Nedokázal byť sám sebou. Považoval ich za iný druh – za hádanku, ku ktorej nemal kľúč. Z hrdla sa mu drala neistá odpoveď, ale potlačil ju. 
„Pán Burke?“ zopakovala. Bola veľmi blízko. Zazdalo sa mu, že na krku cíti jej dych. 
„Nie, pravdaže nie.“ 
„Budete taký láskavý a odprevadíte ma naspäť do hostinca?“ 
Na sekundu zaváhal. V jej spoločnosti ho obchádzal nepokoj, no predsa sa mu nežiadalo odísť. „Samozrejme, ale...“ 
„Ale čo, pán Burke?“ 
Stíšil hlas. „Najskôr musíte uspokojiť moju zvedavosť. Položím vám jedinú otázku, madam.“ 
Prudko sa nadýchla. „Zvedavosť sa považuje za nezdvorilú, pán Burke.“ 
„Také veci ma zvyčajne netrápia.“ Náznak neistoty v jej odpovedi mu dodal odvahu. Sklonil hlavu, perami sa jej takmer dotýkal sluchy. „Prezraďte mi skutočný dôvod vašej návštevy Talianska, lady Morleyová.“ 
Necúvla. „Už som vám ho prezradila. Presne ako vy, aj my sme sa rozhodli venovať rok štúdiu.“ 
„Neuveriteľná zhoda okolností.“ 
„Veru tak.“ 
„Od vás by som to nečakal. Koniec koncov, ste jednou z najvýznamnejších členiek londýnskej spoločnosti.“ Zatvoril oči a vdýchol jej vôňu, vychutnávajúc teplo jej tela. Nemusel ani sklopiť zrak – vedel, že sa poprsím dotýka jeho vlneného kabáta. 
„Ste dobre informovaný.“ 
„Kladiem si otázku, prečo sa žena ako vy vzdala predchádzajúceho života v spoločnosti priateľov a na rok sa utiahla na vidiek.“ Stíšil hlas, takmer šepkal, len aby sa neodtiahla. 
„Možno ma už londýnsky život nebaví,“ vydýchla. Je akási rozochvená, alebo sa mu to len zdá? To hádam nie. Vdova po markízovi z Morley stojaca v stajni kdesi v Taliansku by isto neprejavila neistotu. 
Bože, aká je lákavá! 
„Je to tak? Naozaj vás nebaví?“ 
„Áno, okrem iného.“ 
„Takže nič neskrývate? Nemáte nijaké tajomstvá? Ubezpečujem vás, že patrím medzi nesmierne diskrétnych ľudí.“ 
Vo vzduchu sa vznášalo akési očakávanie, no o chvíľu zmizlo. „Veru nie. Sme len tri nudné dámy, ktoré si vymysleli nudný plán.“ 
„Aha.“ Letmo sa dotkol jej ruky v rukavičke a telom mu nečakane prebehla mocná odozva. „Mali by sme sa teda vrátiť do hostinca.“ 
Vzdychla si. „Áno, pravdaže.“ 
Chytila ho pod pazuchu, zľahka mu položila ruku na predlaktie, prstami mu spočinula na zápästí. Finn ju vyviedol z dverí stajne. Studený dážď zmyl aj posledné zvyšky napätia medzi nimi. 
Vyšli na verandu a on zovrel kľučku dverí. Vtom sa k nemu obrátila. 
„Pán Burke, zišlo mi na um...“ Zaváhala. 
„Čo také?“ 
Ešte vždy ho držala pod pazuchu, no teraz spustila ruku. „Ako som vravela, nemáme nijaké tajomstvá, no predsa by som vám bola vďačná, keby ste našu návštevu Talianska nespomínali... našim spoločným známym v Anglicku.“ 
V hostinci vládla rovnaká tma ako vonku. Zadíval sa jej do tváre, ale nevyčítal z nej nič. „Isteže, ako si želáte.“ 
„Ďakujem.“ Sucho sa zasmiala. „Nepotešilo by ma, keby sa sem nahrnula polovica Londýna.“ 
Neodpovedal – iba jej otvoril dvere a odstúpil, aby mohla vkročiť dnu a vyjsť po schodoch do izby, ktorú jej uvoľnil. 
Vďakabohu, pomyslel si, keď sa uložil do skromnej postele v malej izbe na poschodí. Ešteže hneď ráno odchádzame do odľahlého hradu ukrytého v drsných toskánskych kopcoch, pomyslel si 
Chvalabohu, že nasledujúci rok strávim ďaleko od miesta, kde sa bude zdržiavať lady Alexandra Morleyová, z ktorej sa idem zblázniť.

Viac na Romantike