Hriech prvej noci

20.05.2014 09:55

Obrázok

 

Hriech prvej noci

ObrázokSlovenský spisovateľ:  jún 2010

anotácia:
Štvrtý román našej najúspešnejšej autorky historických romancí opäť prináša pútavý príbeh plný vášne, lásky a intríg, odohrávajúci sa na stredovekom Slovensku. Keď sa zhýralec Gabriel de Richnau ožení s Kristínou, nevlastnou dcérou vypočítavej vdovy Eufrozíny, ide mu len o to, aby splnil otcovu poslednú vôľu a získal rodinný majetok. Ani len netuší, akú osudovú úlohu zohrá táto krásna mladá žena v jeho živote...
 
 

 

Obrázok

 
  Gabriel sa vliekol v sedle bujného žrebca hore strmou cestou, vedúcou na Richnavský hrad a za ním ako verný tieň Johan s Alfrédom. Ako len tu horu pevných skál pred sebou nenávidel a nenávidel povinnosti, ktorým po nedávnej smrti otca musel čeliť.
     Hlava ho príšerne bolela. Žalúdok sa hojdal v rytme konského kroku. Následky nočnej zábavy na neho mali zničujúci účinok.
     „Hej, Gabriel!“ zavolal na neho Alfréd a ona sa nemotorne otočil. „Čo je!?“ vyštekol podráždene.
     „Johan sa sklátil zo sedla, poďme mu pomôcť!“
     Gabriel mal sto chutí nechať ho tam, kde bol. Vari je nejaký opatrovník? Uškrnul sa v duchu, ale v tej chvíli, akoby dostal kladivom do hlavy. Bolesťou zmraštil tvár a neochotne zliezol z koňa.
     Tackavým krokom pijana prešiel niekoľko krokov k priateľovi a prihlúpo pozeral, ako chrápe v kroví.
     „Nechaj ho tam, nech sa prespí... Niekoho poňho pošlem!“ povedal, hoci jazyk sa mu plietol.
     „Ten sa teda má!“ vzdychol si jeho kumpán a Gabriel musel priznať, že mal pravdu. Sám mal silné nutkanie uložiť sa vedľa neho a vyspať tie litre vína, ktoré za noc sporiadali.
     Nechcelo sa mu premýšľať, nechcelo sa mu ísť ďalej. Sadol si do trávy a zaborili bolesťou skúšanú hlavu do dlaní.
     Dva dni strávili u mladej vdovici Lujzy. Bola to čiperná žena a mala dve priateľky. Za malú drobnosť poskytli všetky tri dostatok vína, jedla i zažiadaných tiel. Ešte teraz na sebe cítil ich vôňu.
     Neboli to síce nádherné krásky na aké privykli na kráľovskom dvore, ale všetky možné druhy rozkoší, čo ponúkali stáli za to. Škoda len, že nechceli prísť na hrad. Bolo by to jednoduchšie a on sa teraz nemusel trmácať toľkú diaľku.
     Znova sa pokúsil vstať, aj by sa mu to podarilo, keby ostré slnko, ktoré sa znenazdajky vynorilo spoza mračien, nedorazilo aj Alfréda a ten sa zvalil rovno naňho.
     „Do čerta s vami!“ zanadával Gabriel a odsotil zo seba priateľa. „Naučte sa konečne piť!“
     Gabriel de Richnau sa napokon šťastne dovliekol až na nádvorie. Uzdu koňa podal paholkovi, ktorý okamžite pribehol, len čo začul klopkanie kopýt na kamennej dlažbe.
     Svojmu pánovi sa nepozrel do očí, len vzal uzdu a ponáhľal sa aj prekrásnym čiernym žrebcom do stajní. Gabrielov Cézar bol pýchou stajní široko ďaleko. Nádherný a vznešený ako princ, až bolo hanbou, že mal takého pána. Pomyslel si koniar a snažil sa čím skôr dostať Gabrielovi z dohľadu.
     Avšak mladý muž ho dnes neprepustil bez povšimnutia.
     „Pošli niekoho dole k potoku, nech dovezú mojich priateľov!“ vyštekol príkaz a pomalým krokom kráčal hore schodmi do paláca, cestou si niečo hundral o lenivých sluhoch a slnečných lúčoch, ktoré ho mučia. V hlave mal len jedinú myšlienku. Čím skôr sa dostať do postele a zatiahnuť závesy.
     „Stoj, Gabriel!“ dvoranou zahrmel hlas, ktorý z duše nenávidel. Lenivo mávol rukou a kráčal ďalej. No to nemal robiť. Len čo sa obrátil chrbtom k svojmu strýkovi, zaliala ho spŕška ľadovej vody. Čerstvej, rovno z hradnej studne.
     Obrátil sa a do tváre mu chrstlo ďalšie vedro. Hnev, aký z neho vytryskol bol desivý. Rukou našmátral po rukoväti meča, s úmyslom vybaviť si to s tým prekliatym strýkom raz a navždy. Ale na jeho obrovské zdesenie zbraň nebola na mieste a nenašiel ani dýku.
     Alkoholom otrávená myseľ však neuvažovala racionálne a rozbehol sa proti Janovi holými rukami. Bol predsa vyhlásený zápasník!
     Ale jediná, dobre namierená päsť ho zrazila k zemi. Čosi sa mu zablyslo pred očami a potom už len tma.
     Jan de Richnau stál s nohami rozkročenými a rukami podopretými v bok nad bezvládnym telom mladého muža. Mračil sa. Zúril. Mal sto chutí zmlátiť ho, vytriasť z neho dušu holými rukami.
     Jeho brat urobil strašnú chybu, že svojho syna, v dobrej viere, už v útlom veku vyslal na dvor. Stal sa z neho postrach všetkých slušných rodín.
     Víno, ženy, súboje a hrôza, ktorú vôkol seba šíril, zahanbovali celú jeho rodinu. A nebolo s ním rady. Jeho vlastný otec sa utrápil hanbou, ale on to nedovolí. Zaprisahal sa Jan a zavolal sluhov.
     „Odpracte ho a keď sa preberie, zavolajte ma!“ prikázal a jeho rozkaz sa okamžite splnil.
     Jan si zatiaľ sadol ku krbu v hradnej sieni a spod tuniky vytiahol zrolovaný pergamen.
     Bratov testament. Otvoril ho a znova prečítal.
     „Ktovie, či toto už pomôže, braček?“ opýtal sa sám seba Jan a spomenul si na posledné chvíle s umierajúcim bratom. Stál pri nich kňaz, keď Adam diktoval podmienky, za ktorých prejde dedičstvo na syna. Obával sa toho, obával sa, že s prílevom majetku sa Gabriel ešte viac zvrhne.
     Aj napriek tomu, mu Jan chcel pomôcť. Gabriel de Richnau bol posledným mužským potomkom starého a váženého rodu de Richnau. Jan sa nikdy neoženil a ani nesmel. Svoj život obetoval službe Bohu a kráľovi. Bol osobným tajomníkom spišského biskupa a zastával aj úrad kráľovského poradcu pre cirkevné záležitosti na Spiši. Dokonca aj župan si jeho rady ctil a vážil.
     Až na svojho synovca si v každej situácii vedel poradiť.
     Z neveselých myšlienok ho napokon vytrhol hlas kastelána, ktorý opatrne nakukol do miestnosti.
     „Pane?“ oslovil ho a Jan mu vľúdne pokynul, aby vošiel.
     „Čo s tými dvoma? Pán Gabriel ich kázal priviesť, ale sú taký doriadení, že nevedia o sebe.“
     Jan sa zamyslel a pošúchal si briadku. Vstal z kresla pred kozubom a pomaly prešiel k oknu. Díval sa do doliny v podhradí, na obrobené lány polí, na ktorých dozrievalo obilie. Aj sady jabloní a sliviek ukazovali, že bude úrodný rok.
     „Nech ich vynesú do izieb a viac sa o nich nestarajte! Doriadili sa sami, nech si aj sami pomôžu!“ povedal, hoci najradšej by ich nechal na páliacom slnku. Nech sa uvaria vo víne, ktoré im kolovalo v krvi.
     „Ako si prajete, pane...“ kastelán sa uklonil a úctivo vyšiel z miestnosti.
Jan sa znova ponoril do chmúrnych myšlienok.
     Čo len bude s týmto panstvom? S touto zemou, ktorú jeho brat tak miloval. Ak sa Gabriel nespamätá... pýtal sa v duchu, ale vedel, že nesmie porušiť poslednú vôľu. Bola to posvätná vec. A čo bude s Annou? Ráno ju zazrel len letkom ako bežala do lesa a spoločnosť jej robila slúžka a pes. Nádherný čierny miešanec vlka a bohvie čoho ešte. Bola to nerozlučná dvojica a Jan ľutoval, že ju zazrel len zriedka. Anna bola od narodenia hluchonemá, takmer na nič, ale on veril, že aj takýto ľudia majú dušu.
     Gabriel bude mať o dva mesiace dvadsaťosem rokov. Nemôže to ďalej odkladať.
     Jan de Richnau čakal niekoľko hodín, než sa Gabriel prebral. Darmo zvonil na služobníctvo, darmo nadával. Na rozkaz jeho strýka mu nik nepriniesol ani pohár vody.
     Jan začul, ako tresli dvere a Gabriel so zúrivosťou raneného býka sa rútil dole schodmi.
     „Vyhodím vás, banda jedna prekliata, všetci pôjdete! A predtým vás ešte strieskam bičom! Ja vás naučím poslúchať!“ klial celou cestou až kým v dvorane neuvidel stáť strýka.
      „To som si mohol myslieť! Ako sa opovažuješ vydávať rozkazy v mojom vlastnom dome!“ zreval podráždene mladý pán a vyrútil sa staršieho muža.
     Vyzeral hrozne. Tmavé vlasy mu viseli poniže pliec, strapaté, neupravené, akoby celé týždne nevideli hrebeň. Krvou podliate oči temne žiarili a odrážali všetky neresti, ktoré okúsil. Prepadnuté líca a tmavé kruhy pod očami z neho robili takmer obludu.
     Kedysi to bolo nádherné dieťa, pomyslel si Jan smutne. Aj teraz by vyzeral k svetu, nebyť toho samovražedného života, čo viedol.
     Biela košeľa mu visela z nohavíc, ledabolo zaviazaná šnúrka na rázporku a bosé nohy. Hoci bol vysoký, svalnatý a urastený, každé slušné dievča by nad jeho zanedbaným výzorom omdlievalo.
     Však to! Široko-ďaleko nebolo jednej šľachtickej rodiny, ktorým poslal ponuku, aby ju neodmietli. Jedni s poďakovaní a druhý s pohoršením. Ani dovetok ponuky, že Gabriel nepožaduje veno, nepomohlo. A keď sa tak díval na svojho synovca, ani sa im nečudoval.
     „Tak mi už konečne odpovieš, drahý strýko?“ opýtal sa ho v hneve, avšak s náznakom irónie.
     „Hej, odpoviem ti, drahý synovec...“ začal Jan a myslel si, aké požičaj, také vráť! „Poď, sadni si, lebo sa určite neudržíš na nohách!“
     „Snažíš sa ma uraziť?“ vyštekol podráždene.
     „To som nemal v úmysle, synak...“
     „Nie som tvoj syn!“
     „Keby si bol, obe ruky aj nohy by som ti dolámal za to, ako sa právaš!“ prudko sa obrátil a chrstol mu do tváre.
     „Pche!“
     Jan de Richnau tú slovnú prestrelku napokon vzdal. Nikam to neviedlo. Pokojne sa usadil do kresla a vzal do ruky testament. Jeho brat mal pravdu. Je treba zakročiť.
     „O dva mesiace budeš mať dvadsaťosem rokov...“
     „A?“
     „Tvoj otec pred dvoma rokmi na smrteľnej posteli spísal dvojitý testament, Gabriel.“ začal slávnostne a Gabriela to zarazilo. Na malú chvíľu sa mu v očiach zjavil strach, ktorý bleskovo zamaskoval hranou aroganciou.
     „Ten prvý hovoril, že si dedičom jeho panstva, avšak do svojich dvadsiatich ôsmich rokov budeš dostávať iba rentu, ten druhý ti jasne určuje pravidlá, drahý synovec.“
     „Ako to, že som o tom nevedel. Vedel som iba o rente...“ vyskočil podráždene.
     „Bol by si vedel viac, keby si bol triezvy!“ odsekol mu Jan.
     „Klameš!“
     „Nazvi ma ešte raz klamárom, Gabriel, a vyrežem ti jazyk!“
     Gabriel vyskočil zo stoličky s úmyslom zaútočiť na svojho strýka, ale následky alkoholu ešte nevyprchali. Zamotalo ho a on sa bezmocne sklátil na stoličku. Jan ho zhnusene pozoroval a odhodlanie splniť bratovu vôľu sa ešte znásobilo.
     „Aby sme sa vrátili k tým pravidlám, chlapče. Testament tvojho otca ti jasne prikazuje, že v deň tvojich narodenín už musíš byť ženatý, inak stratíš na dedičstvo nárok. Všetok majetok, hrad i priľahlé pozemky a zisky s toho vyplývajúce prepadnú...“
     „Komu, vari len nie tebe? Takto si si to zrátal? Ty jeden ohavný bastard!“ zreval Gabriel a vytrhol mu listinu z rúk. Avšak dedičstvo nemalo pripadnúť Janovi, ale Spišskému komitátu, čiže kráľovi.
     „Kedy si mi to chcel povedať?“
     „A čo, o tej neveste? O tom si predsa vedel. Stálo to v prvom testamente, aby si sa oženil. Ale ty nie, ty nepotrebuješ nikoho, okrem svojich kumpánov!“
     „Pošlem ponuku...“
     „To som už urobil, Gabriel, ale všetky rodiny v okruhu troch stolíc ťa odmietli. Kvôli tvojej povesti. Piješ bez prestania, vlezieš pod sukňu kde akej ženskej, ktorá ti skríži cestu, si násilník a tyran a nestaráš sa o svoje panstvo! Tvoja povesť ťa dobehla, ako líška zajaca.“
     „Pošlem si po nevestu na dvor!“
     „Aj to môžeš skúsiť, Gabriel, ale na mladé devy na kráľovskom dvore čakajú onakvejšiu partiu. Priznaj si otvorene, že aj keď Richnavské panstvo celkom slušne vynáša, nie je to bohvie aká diera do sveta!“
     Gabriel si až v tej chvíli uvedomil, čo za život ho čaká, bez príjmu z dedičstva a prvé, čo ho napadlo, že si musí nájsť nevestu, aby mohol ďalej pohodlne žiť ako doposiaľ.
     „Vezmem si hoc aj slúžku, zaprisahal sa, len nech to už mám za sebou!“
     „Musí to byť žena hodna tvojho postavenia!“ dodal Jan, akoby mu čítal myšlienky. „z dobrej rodiny, šľachtickej rodiny, Gabriel.“
     „Mal by som nejakú nájsť...“
     „Mal by si nájsť tu ihlu z kopy sena, chlapče, lebo ostatné sa minuli...“ zahlásil Jan a bez jediného obzretia sa vybral k dverám. Pred nimi sa však na chvíľu zastavil.
     „Daj mi vedieť, ako si sa rozhodol. Máš čas dva mesiace. Viac do tohto domu už nevkročím a nebudem ti strpčovať život. Zapamätaj si však jedno, nemáš zodpovednosť len za seba, ale aj za tvoju sestru a ľudí, ktorí ti slúžia...“ a potom už Jan de Richnau za sebou zatvoril dvere. Nebol to žiaden starec, bol len o málo čo starší než Gabriel. Narodil sa neskoro, keď sa už jeho brat naháňal za dievčatami. Chcel byť svojmu synovcovi skôr priateľom ako strýkom, ale on vo svojom zhýralom živote nepotreboval nikoho.
     Len čo vyšiel z miestnosti Gabriel si vydýchol úľavou. Nestačil si to všetko ani poriadne premyslieť a už sa dvere znova rozleteli dokorán. Obaja jeho priatelia, Johan i Alfréd, vleteli dnu a nevyzerali o nič lepšie ako on. Usmial sa, ale oni sa neusmievali.
     „Všetko sme počuli...“
     „Tak čo mi navrhujete?“
     „Ožeň sa a potom odtiaľto padaj ako rýchlo dokážeš. Na kráľovskom dvore je aj tak viac zábavy ako v tomto zapadákove!“ poradil mu Johan.
     „Hej, to je dobrý nápad, ale odkiaľ vezmem nevestu?!“
     Alfréd sa zamračil. Niečo sa mu zamarilo v hlave, ale spomienky boli zahalené hmlou hustejšou než mlieko.
     „Nad čím premýšľaš? Hovor, človeče!“ súril ho Gabriel, zatiaľ čo im Johan nalieval do pohárov poriadnu porciu tuhej medoviny. Až keď sa Alfréd Kecer dosýta napil a spláchol tak horký blen, čo sa mu usadil v ústach, akoby sa mu vyjasnilo.
     „Gelnica, priatelia... To je ono!“
     „Tak už to vyklop!“ pán Richnavského panstva sa tváril ako zosobnená netrpezlivosť. „Čo je v Gelnici?“
     Alfréd sa zatváril nadmieru dôležito. Ani čo by svojou radou práve zachránil svet. Veď to aj bol svet Gabriela de Richnau a s ním aj ten svoj.
     „Na Gelnickom hrade žije vdova Eufrozína Pereni, bývala manželka kráľovského správcu. Ma vraj dva dcéry, jednu svoju a tú druhú po manželovi. Jej vlastná dcéra je len dcérou nejakého kupca, zato tá druhá...“ významne sa zatváril Kecer a obaja priatelia do neho netrpezlivo drgli.
     „Tak už to vyklop!“
     „Mladá vraj nemá žiadne veno, preto ju nikto nechce, ale rodokmeň, páni, má čistý sťa ľaliu. Jej matka vraj pochádzala z rodu Haličských kniežat!“
     „Ideálna manželka!“
     „Prečo si ju ešte nikto nevzal?“
     „Kvôli venu, predsa, a kvôli starej Eufrozíne. Je vraj lakomá a nenásytná. Za svoju nevlastnú dcéru vraj ešte ona požadovala protihodnotu.“
     „Fuj, striga!“ odpľul si Johan. „Ani sa nečudujem, že svoje dcéry ešte nevydala.“
     „A možno sú škaredé...“
     „A škuľavé...“
     „A chromé...“ predbiehali sa v tých najhrôzostrašnejších predstavách a v Gabrielovi sa začínal už vopred dvíhať odpor. Mal však na výber? Asi nie...
     „Ako si s ňou ľahneš do postele, keď si už ochutnal onakvejšie krásavice?“ podpichoval ho ďalej Johan.
     „Nevieš ako vyzerá! Tak to už nechaj tak! Manželku môžeš navštíviť len raz za život, ak ti dá na prvý raz dediča a potom môžeš pokojne zabudnúť, že existuje!“ poúčal ho Alfréd.
     „Tak ako ty?“
     „Hej, ako ja... Tú svoju som nevidel už tri či štyri roky...“ nadhodil a všetci traja vybuchli v hlasný smiech.
     „Tak je rozhodnuté, pošlem za Eufrozínou nášho kastelána a uvidí sa.“
     Gabriel sa s úsmevom usadil do kresla a na dúšok dopil svoj pohár. Príjemné teplo sa mu rozlialo po tele a bol spokojný. Ani veru nedúfal, že sa mu tak ľahko podarí vyriešiť zložitý rébus, čo tu zanechal ten arogantný Jan.
     Ešte, že mal priateľov. Jedným okom sa mrkol na nich a zmyselne nadhodil: „Už nám chýba len povoľné ženské telo, čo?“
     „Hej, ja by som bral aj nepovoľné... Kde máš slúžky, Gabriel?“
     „Bohužiaľ, všetky ušli...“
     „Tak prikáž nech nám niekoho zoženú, inak sa tu unudíme k smrti... Do rána je ešte ďaleko a my máme veru poriadny apetít.“
      Gabriel prikývol a zazvonil na sluhov.
 
Vaše názory z portálu estranky: 

Prehľad komentárov

Krásna Kristína a zhýralec Gabriel

(Andy B., 21. 3. 2011 21:01)

Ahoj Jani,
Tvoju knihu som prečítala ešte minulý rok, ale až teraz som sa nejakým spôsobom dostala na túto Tvoju stránku. Je asi najkrajšia zo všetkých Tvojich už vyjdených kníh. Zistila som dovtedy nepoznané, napr. vystavenie plachty do okna po naplnení manželstva...

Mám všetky štyri knihy prelúskané a teším sa na Zradnú ľúbosť. Donútila som sa pri Tvojich skvelých románoch /romanciach/ čítať aj romantické knihy s historickým motívom.

Si skvelá spisovateľka, dokážeš všetko precízne precítiť do najmenších detailov a cítiť z Tvojich kníh, že si všetky tie hrady, zámky prešla a "očuchala" aj osobne. 

Teším sa na nové knihy. Ahoj.

RE: Katarína

(Jana Pronská, 9. 7. 2010 9:06)

Milá Katarína, ďakujem za Váš komentár.
Som naozaj rada, že sa Vám kniha páčila. A knihy častejšie? Hm... to by sa aj mne páčilo, ale akosi to nie je možné... Napísanie jednej knihy trvá aj pol roka ( v mojom prípade ) a ďalšie záležitosti okolo vydania pár mesiacov... Nuž, ak stihnem jednu za rok, je to fajn :-)))

:-)

(Katarína Pindrochová, 8. 7. 2010 19:37)

:-) túto knihu som si kúpila hneď ako vyšla. Musím povedať, že je úžasná :-)))!!!!! Prečítala som ju za jeden večer. Škoda, že nevychádzajú knihy od vás častejšie .-) 

suuuuupeeeer

(maria, 3. 5. 2010 20:13)

No konečne už sa fakt nemôžem dočkať tak dlho som na to čakala aspoň už viem že to bude júúúúún už aby bol

RE: Dominika

(Jana Pronská, 13. 2. 2010 11:00)

Ahoj Dominika,
ďakujem za tvoj mail, veľmi ma teší, že sa ti páčia. No a hriech? Je vo finále, ale presný termín ešte neviem. Akonáhle ho budem poznať, zverejním to na stránkach aj s obálkou... :-)

Nadhera

(Dominika, 12. 2. 2010 1:47)

Ahoj Janka,mam od teba vsetky 3 knizky a musim povedat ze su uzasne,nadherne.Len chcem sa spytat ci uz vies kedy vyjde Hriech prvej noci???Dominika

RE: Stanka

(Jana Pronská, 10. 1. 2010 8:01)

Ešte neviem,práve na nej robím redakčné úravy, záverečné kolo pred vydaním knihy a potom to už je vecou vydavateľstva, ako rýchlo ju vydá. V každom prípade ak budem vedieť presný dátum, bude to na mojej stránke zverejnené... :-))) 
Nestíham , och, tak rýchlo ako by som chcela...

ahoj

(stanka greschnerová, 9. 1. 2010 21:22)

ahoj Janka.vieš už kedy bude na trhu?u nás o nej zatiaľ nič nevedia:(( Stanka

ĎAkujem..

(RE: Monika22. 12. 2009 15:14)

Monika za milé slová. Aj ja sa veľmi teším, že mám také milé čitateľky a moje príbehy sa Vám páčia.
Srdečne pozdravujem
Jana Pronská

Ja sa veľmi teším ..

(Monika, 19. 12. 2009 9:17)

Dobrý deň mám všetky tri predchádzajúce knihy a už sa veľmi teším na Hriech prvej noci, pekný deň :)

ďakujem...

(RE: Alenka, 15. 12. 2009 19:05)

Milá Alenka, veľmi pekne ďakujem za Váš mail, niet väčšieho ocenenia pre autora než to, že má svojich čitateľov, ktorím sa jeho knihy páčia. Poteším sa každému mailu, správe či komentáru. A ak nadôvažok Vás práve moje knihy priviedli k čítaniu, teší ma to o to viac.Ešte raz ďakujem a krásne želanie a aj Vám prajem všetko dobré.

už sa veľmi teším

(Alena, 13. 12. 2009 18:40)

Musím sa priznať že predtým ako som začala čítať Zlatníkovu chovanicu som takmer vôbec nečítala dostala som ju na minulé Vianoce a tak ma očarila že som si okamžite išla kúpiť Bosorkinu dcéru a neskôr Lásku a česť a už sa neviem dočkať kedy vyjde ďaľšia kniha. Vďaka Vám som začala čítať veľmi pekne ďakujem.Želám veľa šťastia pri písaní ďaľších kníh.

:-)

(Katarína Pindrochová29. 11. 2009 16:34)

Tak sa na ňu veľmi teším. Ja už pozerám novú časť asi tri mesiace :-))) tak aspoň viem, že mi nič neušlo :-))) ĎAKUJEM

Katarínke

(Jana Pronská, 20. 11. 2009 6:35)

Ďakujem veľmi pekne Katarína za Váš mail, kniha by mala výjsť začiatkom budúceho roku, tak pevne verím, že sa Vám bude páčiť. Uverejnený úryvok je prvopis bez redakčnej úpravy. 
Teší ma, že Vás oslovili práve moje knihy.
Srdečne pozdravujem.

:-)

(Katarína Pindrochová18. 11. 2009 20:28)

Už sa neviem dočkať ďalšej knihy!!!!! :-))) Mám veľmi rada vašu tvorbu!