Pri troche zjednodušenia by sa dalo povedať, že východisko značnej časti ženskej literatúry, odohrávajúcej sa v historických kulisách, je rovnaké: pôvabná a nevinná ženská bytosť sa ocitne v ťažkostiach, pomôže jej odvážny a šľachetný muž a je z toho láska až za hrob. Záleží na autorovi, ako dokáže príbeh ozvláštniť a  pútavo prerozprávať, aby zaujal slovenské čitateľky odrastené na románoch Joža Nižnánskeho či Marije Jurić Zagorky. A práve to sa v súčasnosti darí Jane Pronskej, ktorú novinári označujú za „kráľovnú slovenskej historickej romance“.

Rodáčka z Gelnice vraj už ako deväťročná vedela, že raz chce byť spisovateľkou. Písanie bolo jej koníčkom popri štúdiu na geologicko-baníckej priemyslovke v Spišskej Novej Vsi, či neskôr pri práci ekonómky a starostlivosti o rodinu s tromi deťmi. Svoju siedmu knihu Kliatba (Slovenský spisovateľ 2013) venovala najmladšej dcére Veronike, podľa ktorej pomenovala hlavnú hrdinku Verenu.

Dej románu, situovaný na stredoveké Slovensko, sa začína v okamihu, keď rodinu grófa z Orlay postihla v horách nehoda. V búrke sa im polámal koč a gróf sa ťažko zranil. Jeho najstaršia dcéra – krásna panna Verena – požiada o pomoc pri bráne neďalekého Čierneho hradu, kde vládne obávaný a záhadný hradný pán, diabolsky krásny Markus Berzevič. Nikto netuší, že Markus pred mnohými stáročiami chladnokrvne obetoval snúbenicu Aniku, aby zachránil svoj klan Lachlanov pred dobyvateľmi, ale aj preto, aby si mohol užívať s milenkou – čarodejnicou Solveig. Zúfalá Anikina matka ho prekliala – odsúdila ho na večný život. Podarí sa Verene zlomiť kliatbu a dokázať tak to, o čo sa dlhodobo usiluje aj rod strážkyň – Markusových ochrankýň? Zvíťazí vzájomná láska nad intrigami, zlom i čarami?

Autorka netají inšpiráciu inými literárnymi či filmovými dielami, ktoré však pretavila do vlastného originálneho príbehu a nebála sa osviežiť historickú romancu niektorými prvkami fantasy. Rozprávanie sa prelína so spomienkami na minulosť, ale rozhodujúce je vykreslenie atmosféry, budovanie napätia vo vzťahoch a kultivovaný jazyk. Jana Pronská je výborná rozprávačka a neprekračuje hranicu dobrého vkusu ani pri jemne erotických scénach či brutálnych výjavoch. Ako povedala v jednom rozhovore: „Zdá sa, že kedysi malo slovo ako také väčší význam ako dnes. Dnes sa pojmy,  ako ,česť‘, ,cnosť‘, ,šľachetnosť‘ či ,dobro‘ vnímajú div nie ako archaizmus.“