Láska a česť

Láska a česť

 

Slovenský spisovateľ 2009 ( knihy by mala výjsť koncom mája )

 

Tretí román úspešnej slovenskej spisovateľky, autorky kníh Zlatníkova chovanica a Bosorkina dcéra. Lúpežný rytier Sebastián Rozgoni sa podujme chrániť Barboru Barcaiovú pred chamtivým strýkom, ktorý ju chce vydať za starého násilníka Ujheliho a zmocniť sa jej majetku. Barbora statočne odoláva nanútenému sobášu a dočasne nachádza útočisko v Sebastiánovej pevnosti...

 

 

 

 

Ukážka z knihy:

 

Utekala hustým krovím, ktoré ju šľahalo do tváre, a s každým ďalším krokom prosila, aby ešte vládala urobiť ten nasledujúci. Nemohla prestať, nemohla sa zastaviť. Pľúca mala ako v ohni, bodavá bolesť v boku bola neznesiteľná, šlo jej roztrhať vnútornosti. Zahmlievalo sa jej pred očami a Barbora mala pocit, že sa každú chvíľu zvezie na rozblatenú zem.

     „Musíš! Musíš!“ opakovala si ako modlitbu, aby sa povzbudila v šialenom behu lesnou húštinou.

     Za sebou počula dupot konských kopýt, jej prenasledovatelia sa nemienili len tak vzdať. Ich krik a rehot ju vyburcovali k nadľudskému výkonu.

     Nechcela sa poddať, nechcela sa dať chytiť...

 

     V noci sa zobudila na štipľavý zápach dymu. Jej domov bol v plameňoch. Z obloka vo veži sa dívala na nádvorie a na južné krídlo, ktoré horelo ako fakľa. Ľudia v panike pobehovali s vedrami, snažili sa uhasiť obývanú časť, aby sa mohli dostať von tí, čo zostali uväznení za horiacou stenou.

     Počula volanie o pomoc, strašný, zúfalý krik, ktorý sa jej navždy vryl do pamäti. Čo bude žiť, nikdy nezabudne na nárek umierajúcich a na štipľavý zápach smrti.

     Boli to jej ľudia.

     Kým v hrôze pozorovala, čo sa deje na nádvorí, neschopná sa pohnúť, neschopná čokoľvek urobiť, do komnaty sa vrútil kastelán. Prehodil jej cez plecia plášť a ťahal ju von. „Okamžite musíte odísť! Rozumiete, pani moja?!“

     „Čo sa stalo?“ opýtala sa ako v tranze a rozkašľala sa. Dusivý dym ako hmla napĺňal chodbu, vliezol do každého kúta.

     „Všetko vám vysvetlím neskôr, pani moja, teraz poďte. Musíme sa ponáhľať!“ kastelán ju ťahal za sebou ako neposlušné dieťa.

     Prebehli chodbou a dolu schodiskom.

     Oheň už zachvátil takmer celé prízemie, stajne a skladisko ľahli popolom.

     František Tarcai viedol svoju zverenkyňu dolu do podzemia, vytesaného v masívnom brale, kam ohnivý živel ešte nedorazil.

     V hradnej kobke sa tlačilo niekoľko ľudí. S úľavou privítali svoju paniu.

     „Čo sa deje?“ opýtala sa kastelána, keď sa pozdravila so svojimi poddanými.

     František Tarcai ju odtiahol bokom a súcitne na ňu pozrel. „Panna Barbora, hrad napadli žoldnieri a podpálili ho.“

     „Ale prečo?“ vykríkla mladá žena a tým privolala pozornosť poddaných.

     František ju gestom umlčal. „Nie je čas vysvetľovať. Musíte ujsť. V podzemí je úniková chodba, už som dal preskúmať, či je bezpečná. Ak sa s božou pomocou dostaneme von, vezmete si vojakov a pôjdete do dediny...“

     „Nie!“ rázne odmietla Barbora. Nechcela ohroziť ľudí, ktorí sa jej všemožne snažili pomáhať.

     „Nemáte na výber.“

     „Môžem sa uchýliť do kláštora...“

     „To áno, pani moja, ale kláštor vás sotva ochráni pred vaším snúbencom a strýcom...“

     Pri pomyslení na toho zloducha sa dievčine zježili všetky chĺpky. V očiach sa jej zračilo odhodlanie.

     Vtom sa otvorila kamenná stena za nimi. Do tmavej miestnosti vošiel veliteľ stráží a za ním štyria vojaci. Ich tváre neveštili dobré správy.

     Kastelán sa zamračil. Barbora vzdorovito zodvihla hlavu. „Hovorte!“

     „Pani moja,“ uklonil sa kapitán, „myslím, že to nepôjde...“

     „Prečo?“

     „Chodba je priechodná, ale neďaleko východu sa utáborili útočníci.“

     „Kto sú a čo chcú?!“ zvolala pobúrene.

     „Nevieme. Prosto sa rozhodli zaútočiť a obsadiť hrad,“ povedal kastelán, ale do očí mladej žene nepozrel.

     „Klameš, František Tarcai! Povedz mi pravdu, chcú mňa?“

     Kastelán i kapitán len previnilo sklonili hlavu.

     „Vy ste sa zbláznili! Prečo ste mi to nepovedali?“

     „Ako by sme vás mohli vydať tým zloduchom... A čím by sme vás vykúpili?“

     „Tak ste radšej nechali podpáliť hrad.“

     „Zabili by vás alebo...“

     „Ako to môžete vedieť?“ nahnevane začala chodiť po úzkej miestnosti sem a tam. Snažila sa niečo vymyslieť.

     „Je to banda vyvrheľov,“ skočil im do reči kapitán Mikuláš. „Pred dvoma mesiacmi napadli Kamenicu a hradnú paniu odvtedy nikto nevidel... Nemôžeme riskovať.“

     „Za ako dlho môžu dobyť hrad?“ opýtala sa Barbora vážne a František stisol pery.

     „Takže nemáme veľa času...“

     „Nemáme žiaden! Všetci sa musia dostať z hradu čo najskôr. Treba postupovať opatrne, vychádzať po malých skupinkách a modliť sa, aby si to útočníci nevšimli.“

     Kapitán prikývol a pobral sa splniť rozkaz.

     „O koľkých ľudí sme prišli?“

     „O troch.“

     „Dúfam, že ich nebude viac.“

     „Keď sa všetci dostanú za hradby a žoldnieri nikoho nenájdu, odtiahnu...“

     „Alebo sa tu usídlia natrvalo.“

     „Pochybujem. Kráľovská armáda by ich zmietla aj s hradom. Nie je až taký nedobytný, aby si ho zvolili za svoje sídlo.“

     „Máš pravdu, kastelán, ako vždy. Čo by som si bez teba počala?“

     „A ja bez vás, pani moja.“

     Kapitán so svojimi mužmi medzitým zhromaždili v podzemí všetkých obyvateľov hradu. Jedna skupinka nasledovala druhú v krátkych časových intervaloch. Všetko sa zdalo v poriadku.

     Barbora odchádzala z horiacich ruín posledná v sprievode kapitána a Františka Tarcaia. Pomaly postupovali tmavou chodbou, a práve vtedy útočníci prelomili masívnu bránu.

     Kastelán súril mladú ženu. Keď barbarskí vojaci na hrade nikoho nenájdu, veľmi rýchlo sa dovtípia, že obyvatelia i dedička im unikli. Budú hľadať, a to, čo chcú nájsť, nájdu.

     Už sa blížili k východu, keď ich kapitán zastavil. Vyšiel do nočného šera pred ústie chodby, vytesanej v mohutnom skalnom brale, na ktorom stál hrad, dedičné panstvo Barcaiovcov.

     Bezmesačná noc sa chýlila ku koncu, nad obzorom sa začínali ukazovať prvé slnečné lúče.

     „Musíme sa ponáhľať. Držte sa tesne za mnou, pani moja!“ kapitán sa postavil pred Barboru ako štít.

     Vonku ich však čakali štyria hrozivo vyzerajúci ozbrojenci. Kapitán okamžite tasil meč a kastelán takisto. Zaútočili na votrelcov, chrániac ženu za sebou. Obaja boli vynikajúci šermiari, zocelení rokmi tvrdého tréningu. Za pár minút neľútostného boja štvoricu porazili, no hlukom prilákali ostatných.

     „Utekajte, pani moja!“ zvolal kapitán. „Vynasnažíme sa udržať ich čo najdlhšie.“

     „Neopustím vás...“ začala, ale pohľad Františka Tarcaia ju umlčal.

     „Vidím, že si rozumieme, panna Barbora,“ povedal po chvíli. „Naši ľudia sú poschovávaní, a len čo sa táto zberba poberie kade ľahšie, vrátia sa... Keď oheň uhasne, hrad sa opraví. Dôležité je, aby nedostali vás, to  predsa viete!“

     Barbora prikývla, kastelán mal pravdu. Nesmie sa dať chytiť. Za žiadnu cenu. Pridobre si uvedomovala, že by ju nemali čím vykúpiť. Aj poslednú z cenností na hrade si privlastnil jej strýc Arpád Podmanický, poručník, chamtivec a diabol v jednej osobe.

     „Kedy sa už konečne vrátiš, Jan?“ vzdychla si a rozbehla sa do tmavej húštiny.

     Za sebou nechala bojový pokrik a nemilosrdný cvengot mečov.

Vaše názory z portálu estranky: 

Prehľad komentárov