Peklo púšte

Otrokyňa

Keď sa pozrieš do  jej očí, uvidíš tam prázdnotu. Vyhorela ako pahreba,  ktorú pokropil dážď, slzy vyschli, nezostala ani jedna... nezostalo nič... iba tupý pohľad zabodnutý do steny.  Niet dôvod na úsmev, niet dôvod na nádej, stratila dôvod žiť...

xxx

Kde je ten čas, keď mala sedemnásť rokov a svet nastavený na ružovo. Prisahám, bol ako cyklámenový neón svietiaci len v jej hlave. Naivita, totálny idiotizmus, výrazne posilnený nadbytkom hormónov, ako každý a jeden tínedžer v tomto veku, plávajúci na vlnách nereálnych snov. Keby dnes vedela... Keby len tušila, čo všetko bude musieť okúsiť, zavrela by  sa do svojej izby, zvnútra dvere zabetónovala a možno... ale len možno, by  nechala dovnútra prúdiť vzduch cez úzky priezor v stene. Kým by nedospela, kým by nepochopila, že rozprávky z tisíc a jednej noci sú len fikcia. Krásna, vzrušujúca, nedosiahnuteľná -  nemožná.  

Dnes v cudzej nehostinnej zemi civí cez zamrežovanú dieru v cele na páliace slnko a možno v duchu preklína nielen horúčavu, ktorá jej spálila pokožku, suchý prach, ktorý ju dusí v hrdle a ťaží v pľúcach, opuchnuté viečka a bolesť rozlievajúcu sa po celom tele, ale hlavne samu seba. Cez popraskané zdurené pery sa snaží vypustiť tichú modlitbu. Potichu, celkom tichučko, aby ju nikto nezačul, aby  nikomu nedala dôvod hodiť do nej kameňom. Doslova. 

......

Volal sa Selim, ale ruku do ohňa by som za to dnes nedala. Bol tajomným cudzincom, bol stelesnením hriechu a túžob všetkých žien, vznášala sa okolo neho aura nebezpečenstva a nič nemohlo byť pre dievča atraktívnejšie ako temné oči muža, ktorého oslovovali princ. Jeho pestované ruky zdobilo zlato a diamanty a jeho vôňa mala korenistú príchuť orientu.

Pamätám si jeho pohľad. Bol taký intenzívny, taký vyzývavý, pálil a mrazil zároveň. Sľuboval vášeň, zázrak tisíc a jednej noci, budúcnosť ako z rozprávky.

Čo viac potrebuje mladé hlúpe dievča? Vyzerala som k svetu, určite áno. Dlhé plavé vlasy som pestovala takmer celý život, Boh ma obdaril telom, za ktoré by sa nemusela hanbiť žiadna žena a prečo by som to nezvýraznila? Však som mala sedemnásť!

Keď si na to spomínam... och!  

Spomienky sú ako rozdrvená soľ v rozškľabených ranách. Ako žeravý kutáč na holej pokožke.

......

• Hni sa! Povedala som kráčaj! – krik starej ježibaby zanikal v pískaní vetra nad púšťou, bol prenikavý a krutý ako zem, v ktorej som sa nedobrovoľne ocitla. Blížil sa, otupoval myseľ, niesol so sebou strach a bolesť.  Nikdy to nebolo inak, vždy dookola to isté. Schúlila som sa do klbka na páchnucom koberci a útrpne čakala...

Očakávajúc najhoršie som takmer prepočula tiché fňukanie inej ženy, hrkotanie reťazí, šuchtavé kroky. Dvere sa s rachotom otvorili, no tentoraz mi starena nevenovala pozornosť. Aké šťastie!

Len máličko som otvorila opuchnuté viečko, dívajúc sa na dievča, ktoré priviezli do mojej cely. Bola pekná... možno kedysi, uvedomila som si, pozorujúc ako novú väzenkyňu pripútava k masívnej skobe v zemi. Mľaskala jazykom a kým odišla, neodpustila si poriadny kopanec do vzdychajúcej obete.

Ako inak, neboli sme nič viac len odporné šváby, bezduché nádoby na ukájanie sa hrdinských bojovníkov a plodenie detí, otrokyne, kresťanky.

Chvíľu som mlčala, dívajúc sa na zlomené dievča, utýrané takmer na smrť. Z úst jej tiekla krv, na spánku mala modrinu ako päsť, zlepené vlasy jej padali do tváre.

Priznávam, jediné, čo som cítila, bola úľava. Nepitvala som sa vo svojom svedomí. O to som dávno prišla. Jediné, čo ma držalo pri zdravom rozume bola túžba prežiť. Hlúpa, naivná, nereálna... Avšak práve to bola jediná tenká nitka, ktorej som sa držala ako kliešť. Veď možno... niekedy... jedného dňa.... Pri pohľade na dobitú stvoru som myslela len na to, že príde úľava. O pár páchnucich, špinavých tiel budem musieť znášať menej.   

Takmer som sa usmiala, no rozbité ústa mi taký pôžitok nedopriali. Otočila som sa a civela do steny. Hluchá, slepá, bezcitná.

Nereagovala som, keď do miestnosti vošla ďalšia žena, zahalená v čiernej burke. Podľa krívania som už vedela, že to je Afifah, jediná zo strážkyň, ktorá prejavila kedy-tedy aspoň zrnko súcitu.

Na zem postavila džbán s čerstvou vodou a misku s chlebom, vymenila vedro, ktoré slúžilo ako toaleta. Pristavila sa pri mne, chvíľu sa len dívala, no potom rýchlo siahla pod burku a vybrala  figu. Vložila mi ju do ruky, nie do tej, ktorou som bola pripútaná reťazami k skobe, ale tej, ktorú som držala pri ústach, aby som potlačila vzlyk.

• Ďakujem, Afifah,  - hlesla som vo svojej rodnej reči, a ona akoby mi rozumela. Prikývla a brala sa preč. Vedľa v miestnosti boli ďalšie ženy, musela ich nakŕmiť všetky.

Vrhla som sa na figu a pažravo ju celú vopchala do úst. Vychutnávala som si sladkosť, príjemnú chuť v boľavých ústach, lahodné ovocie ukradnuté z tabule bohov a hodené medzi zbedačenú spodinu. Hej, presne tak som sa cítila. A za nič na svete by som nevypustila z úst ani kvapôčku medovo sladkej šťavy.  Bola iba pre mňa. Jediné potešenie, ktoré v tejto páchnucej diere existovalo.  

Chvíľu bolo v cele ticho, v pokoji som prehltla aj spomienky na ovocie, zdriemla si, kým slnko nezačalo klesať za obzor. S nocou prichádzalo vytúžené ochladenie, dokonca aj vietor rozsievajúci púštny prach ustal. Konečne som sa mohla zhlboka nadýchnuť.

-       Jseš Polka? – začula som tichý chrapot z kúta miestnosti. Prekvapil ma. Naozaj veľmi ma prekvapilo, keď som počula dôverne známu češtinu.

Posadila som sa tak prudko, ako to len boľavé telo dovolilo.

Sotva som žene oproti dovidela do tváre, no jasný mesiac, ktorý presvital cez zamrežované okno bez skiel poskytol aké také svetlo. Sedela na koberci a dívala sa na mňa.

• Prečo to chceš vedieť? – odvrkla som čistou angličtinou.

Viem, nebola som priateľská, teda vôbec som nechcela byť milá. Načo by som bola. Zajtra tu už nemusela byť. Mohla by sa kedykoľvek komukoľvek znepáčiť a... Púšť by ľahko ukryla jej ostatky. Neraz som toho bola svedkom. Neraz som videla veci, z ktorých sa súdnemu človeku obracia žalúdok... A?

Komu na tom záležalo? Tu, v Bohom zabudnutej časti sveta.

• Počula som ťa ďakovať, -   šepla porazenecky a odvrátila hlavu.

Nechcela som reagovať, ale... jej slová do mňa vypálili dieru, ako výstrel z dela namierený rovno na srdce.

Kristepane, kedy som naposledy počula niečo dôverne známe? Ako by život, ktorý som kedysi viedla, bol na inej planéte, vzdialenej milióny svetelných rokov. Spomienky som pochovala, zamkla a odhodila kľúče, srdce po čase prestalo dobíjať zamknuté brány. A tak to bolo dobre. Takto som sa ešte nezbláznila.

Na jednej strane poviem, fajn, na druhej... neviem, naozaj neviem, či tá druhá možnosť nebola predsa len lepšia.

Z pamäte som vydolovala úsmev mojej matky a otca, keď  sa starší bratia pokúšali namočiť ma do potoka. Tiekol za domom, v ktorom sme bývali, hneď pod horami. Ich zasnežené vrcholce sa týčili do nebies, neraz zadržiavali nadýchané mraky a dotvárali nádherný obraz domova. S privretými očami som myslela na chladný vánok, ktorý bol jeho neoddeliteľnou súčasťou a symbolom šťastného života. Och, áno, kedysi som ten večný chládok nenávidela. Dokonca aj zimu, ktorá bola pod Tatrami nekonečná. Dnes by som dala aj dušu za to, aby som mohla ponoriť ruky do bielej, mrazivej krásy.

• Ako sa voláš?  - Ozvala som sa napriek všetkým predsavzatiam. Netuším, čo ma to odrazu posadlo. Prečo som to urobila, prečo som sa nachvíľu stala macochistka a túžila po niečom známom.
• Tereza... – ozvalo sa z prítmia.  - A ty?
• Anna, - odpovedala som stroho, nahnevaná sama na seba, že otváram pandorinu skrinku. Bolo to nebezpečné.
• Som z Ostravy a...
• Nesmieme sa rozprávať a už vôbec nie po našom! – okríkla som ju, mysliac na trest, keď tu vpáli stará striga Zafira.
• Ahá, prepáč, nevedela som... – kajúcne podotkla Tereza, no očividne ju hrozba trestu až tak nevydesila.

Je nová! Pomyslela som si vševedúco a to všetko vysvetľovalo.  

•  Ako dlho si tu, Anna... Kde sme, kde to preboha sme? Dočerta, potrebujem sa s niekým rozprávať... s niekým od nás! Z domova! – vykríkla a ja som vedela, že nastupuje hystéria. Bola na dne, očividne v koncoch, bola presne tam, kde ja pred rokom... či pred dvoma?

Naozaj? Čas plynul pomaly, spomienky boli miestami hmlisté, na niektoré by som radšej zabudla celkom, niečo bolo zahalené čiernou tmou. Mala som pocit, že namiesto mladej ženy, ktorá bola plná života, na hnusnom špinavom koberci v smradľavej kutici sedí odžitá starena.

Vzdychla som si a premiestnila sa. Ak niečo neurobím, Tereza začne vystrájať a ako poznám Safiru, odnesieme si to obidve.

Hnal ma pud sebazáchovy, čistá sebeckosť, ktorá ma až dodnes udržala pri živote a zdravom rozume. Držala som sa jej ako kliešť, živená absolútnou stratou človečenstva a ľudskosti, navlas rovnakou akou bola povestná povstalecká armáda bohom vyvolených, ktorá ma väznila.

• Nehysterči, nepomôže ti to! Nauč sa mlčať, mlčať a klopiť zrak a čím skôr, inak... – vyštekla som nahnevane a uprela na ňu pohľad. Tereza sa prestala metať, rinčanie reťaze ustalo.  – Keď budeš vrieskať, príde Zafira, a to čo si zažila doteraz, je len slabý odvar toho, čo ťa čaká! Stále to nechápeš? – sykla som podráždene, mysliac na to, čo som ja prežila. Ja. Ona nie. -  Si len tovar, kus živej duše, tvoj život nemá hodnotu ani jednej kozy.  Budú ťa predávať, mlátiť, budú ťa znásilňovať vždy dookola, jeden, dvaja, piati odrazu a ty im za to, že ťa nechajú žiť, budeš oblizovať špinavé baganče! – povedala som tvrdo, nemalo zmysel utešovať ju, vlievať jej do duše nádej, čičíkať. Buď to príjme a prežije, alebo...  Z diaľky bolo počuť krákanie havranov zlietajúcich sa na mrciny v priepasti za táborom, no prehlušoval ich hlasný hukot nákladných aut, smiech hrdých bojovníkov vracajúcich sa do tábora, streľba zo samopalov, guľky svištiace do neba iba tak, pre radosť a zábavu.

Tereza privrela opuchnuté viečka, dole lícami sa jej kotúľali slzy, razili si cestu pomedzi zaschnutú krv. Mlčala. Nebolo treba hovoriť nič. Všetko už bolo povedané. Mala by som cítiť aspoň trochu ľútosti. Aspoň maličko, no necítila som. Ľútosť vo mne zomrela a už ju asi nikto nevzkriesi, nie po tom, čo som videla, čoho som bola svedkom, nie po tom, čo som zažila. Takých ako Tereza tu boli stovky, desiatky žien, dievčat i detí, čo sotva vedeli, že budú ženami. Nedožili sa toho, ich zúfalý nárek pohltil vietor nad púšťou. Táto zem je presiaknutá krvou, lebo žiaden boh neexistuje. Ani kresťanský, ani moslimský... nemôže existovať.     

• Vitaj v pekle, Tereza... – povedala som a ústa sa mi roztiahli do pološialeného úsmevu, - vitaj v opatere vyvolených!

Večer sa prehupol do noci, chladný vánok sa predral cez škáry, mesačné lúče kreslili striebristé žiarivé pásy a v temnote hlinenej kobky dopadali na dlážku. Boli nádherné, akoby z iného sveta a predsa všade na zemi svietili rovnako. Pripomínali iný život, krásu nočnej oblohy, šťastie... došľaka! To ona, Tereza ju prinútila spomínať! Načo ju sem Zafira dala? Prečo práve ju? Načo sa k nej vôbec ozývala? Češka... takmer rodáčka, suseda...

Zaťala som zuby, obrnená proti spomienkam, ktoré som dávno vymazala z pamäte. 

Cvrlikanie švábov a cupitanie potkanov  prehlušovalo tiché vzdychy ženy oproti. Snažila sa utajiť plač, potláčala bolesť dobitých údov, v duši jej zúril strach, beznádej, strašila ju budúcnosť. Smiech a spev zvonka bol však strašidelnejší ako čokoľvek, čo kto dovtedy poznal. Už o chvíľu prídu a budú sa zabávať inak. Smiech prehluší rev a krik, kým nenastane ticho a potom, ráno, sa v rokline možno opäť nažerú supy.

Dívala som sa na chvejúcu sa kôpku. Nesmiem si k nej vybudovať vzťah... Nesmiem ju ľutovať, už zajtra... možno že už zajtra bude mŕtva... alebo ja...  a bude ma to bolieť väčšmi, než sto rán palicou.

Privrela som oči.

Xxx

 

Bazár v Izmire bol hlučný, farebný, preplnený obchodníkmi s tovarom a turistami snáď zo všetkých končín sveta. Rušné mesto pulzovalo životom, voňalo korením, ktoré morský vánok rozsieval po starých uličkách. V tavernách hrala orientálna hudba, ktorá spolu s vôňou kávy lákala hostí posedieť si chladivom tieni, ochutnávajúc horúci i studený mok s lepkavo sladkými zákuskami.

Mohla som zostať v rezorte a dnes by som nemusela spomínať, sliny by sa mi nelepili v ústach, v hrdle by mi jednostaj netrčala guča. Selim... ten sviniar, vycvičený lepšie ako vojak z elitnej jednotky, zberateľ duší a hlúpych, naivných dievčat, mi rozšafne ukazoval zázraky orientu, vodil ma po uličkách ako cvičenú opičku, dokonca mi v jednom obchodíku kúpil šperk. Bol rovnako falošný ako on.

Zadúšala som sa šťastím, očarene som hltala každú drobnosť, miesta, ktoré vám žiaden sprievodca neukáže, no bola to len udička s červom na háčiku, zradná falošná pasca. A ja som sa na ňu chytila.

Bahyiah... nádherná... z jeho úst to znelo ako pohladenie, ako šepot s prísľubom raja. Namiesto toho som si kúpila vstupenku do pekla.

Na chodbe zaštrngali kľúče, šuchtavé kroky starej Zafiry spolu so strážami sa presúvali od dverí k dverám, vyberala ženy k pravidelným nočným orgiám. Bojovníci si potrebovali dokazovať svoju mužnosť, ukazovať kresťanským i jezídskym kurvám, kde je ich miesto - celkom dolu, pod nohami, ako šváb, nehodnotný ľudský odpad nehodný ani pohľadu... za to boli dosť dobré aby ich noc čo noc znásilňovali, uľavovali si, tlmili napätie zo spravodlivého boja proti celému svetu. Fanatickí šialenci!

Strážkyňa chvíľu postála pred našou celou, prehodila s niekým  pár slov, zatiaľ čo ja som tŕpla, hypnotizujúc kovovú zámku. Už-už som siahala po masti v hlinenej miske, ktorú mi pred časom potajme podstrčila Afifah. Bol to malý zázrak, ktorý som si chránila ako oko v hlave. Umrtvovala  citlivé miesta tam dolu, aby sa odporný sex dal vôbec vydržať. Keď sa Zafira pohla ďalej, vydýchla som si. Och, ako veľmi!

Dnes mi dá ešte pokoj. Uf! Pochybovala som, že to bolo z ľútosti, Zafira ľútosť nepoznala. Možno si skúsila svoje, možno sa už narodila bez citu, kto to vedel? Ona sa nikomu nezverovala a koniec koncov, stačilo sa pozrieť naokolo. Ako rýchlo sa ľudská bytosť zmení na zviera! Podstatné bolo iba to, že dnes opäť obišla našu celu.

Naposledy ma vraj dovliekli do cely v bezvedomí, ešte stále ma bolí celé telo a medzi nohami akoby mi niekto vyryl brázdu bagrom. Ak to prežijem... v živote už nechcem vidieť chlapa! Nikdy... A to mám vraj šťastie, že som Európanka! Ešte stále vraj niekde v tunely bliká svetielko nádeje, že sa vykúpim. Vraj.

Pravdepodobnosť sa rovná výhre v lote, a ja som nikdy nemala šťastie vyhrať ani cent. Kto by ma vykúpil? A za čo? Moja rodina je obyčajná, nikdy som nejedla zo zlatej misky, nikdy som sa nevozila v luxusnom aute. Aj na tú poondiatu dovolenku v Turecku rodičia pár rokov šetrili. Upínať sa na vykúpenie bolo ako načahovať ruky k fatamorgáne, keď s vyplazeným jazykom naháňaš prelud. Prídeš o rozum.

Od úľavy ma až naplo, žalúdok sa snažil vystrnadiť figu, ktorú mi dala Afifah. Neexistuje! Prevrátila som sa a prehltala sliny, zhlboka dýchajúc. Snažila som sa prepočuť krik dievčat, ktoré vliekli do hlavného stanu, aby si tie hovädá vybrali, užili si, znásilňovali... stále dookola a dookola.

• Anna... – šepla Tereza, - preboha povedz mi, čo sa to deje?

Kristepane, aká bola naivná! Hlupaňa!

Mohla som si dovoliť byť ústretová, dostala som ďalší deň... ďalšiu noc... Čert to ber! Možno to budem ľutovať, možno... 

• Tereza... – ozvala som sa napriek všetkým predsavzatiam. – Ako si sa sem dostala?

Otázka visela vo vzduchu a hodnú chvíľu Tereza mlčala. Naštvalo ma to, keď mala byť ticho, ústa sa jej nezavreli a keď má hovoriť, tak mlčí.

Presunula som sa, dávajúc pozor, aby reťaze nehrkotali, takmer som sa jej dotýkala. Sedela skrčená, s hlavou opretou o kolená, obíjmajúc si nohy. Celá sa triasla, akoby nedokázala ovládnuť svoje telo, tichučko vzdychala, prehĺtala plač a slzy jej tiekli po tvári na špinavé handry, ktoré boli kedysi šatami.  

• Plač ti uľaví, Tereza, ale nepomôže... – ozvala som sa uvedomujúc si, že som celkom otupela, necítila som nič, ani súcit, ani spolupatričnosť. Akoby som ani nebola človek, akoby som sa pretavila do Zafiry.

V tej chvíli som si uvedomila, že väzenie nezničilo iba moje telo, ale aj dušu, srdce, človečenstvo, ktoré robí človeka človekom. Už nikdy nebudem taká aká som bývala. Nikdy. Budem tupá a necitlivá, budem kameňom, do ktorého sa prevtelilo moje srdce.

• Prišla som sem s červeným krížom... – začala štikútajúc a ja som musela poriadne natiahnuť uši, aby som rozumela. Čeština mi nerobila problém, no niektoré výrazy boli predsa len iné. Fakt by som bola radšej, keby prešla do angličtiny.
• ...pred dvoma mesiacmi.
• Si lekárka?
• Zdravotná sestra... – odpovedala mi a uložila sa na zem. – Chcela som pomáhať!

Ďalšia bláznivá idealistka! Prevrátila som oči. Komu, došľaka? Komu? Tu už niet pomoci, nikto... nikto sa záchrany nedožije.

To, čo sa tu deje, zostane vyryté v dušiach všetkých, hlboké ryhy, hlbšie ako grand kaňon, nikto nezacelí, kým celá zem nezhynie.     

• Ako sa zdravotná sestra z červeného kríža ocitne tu? Mala by sedieť v poľnej nemocnici a ošetrovať, a hlavne... byť pod ochranou vojakov. Či sa niečo za ten čas zmenilo. Nemám predstavu, už som zabudla ako dlho som tu...  

Tereza sa opäť sťažka zdvihla, reťaze slabo zaštrngotali. Hánkami si opatrne zotrela slzy, rany na opuchnutých viečkach ju akiste pálili, no už sa ako tak pozbierala.

• Jednotky povstalcov nás chytili neďaleko Erbilu, viezli sme utečencov, hlavne jezídske ženy a deti z nemocníc, aby sme ich tajne prepravili do Turecka. Nevieš si predstaviť tú hrôzu... tie osudy... – Tereza na okamih zmĺkla a ja som si pomyslela, že si presne viem predstaviť čo to sprosté dievča videlo... prežila som to. Na vlastnej koži! No mlčala som, načo by som otvárala pandorinu skrinku, pripomínala si des, pre ktorý sa bojím večer čo večer zavrieť oči. Nočná mora je neustále so mnou, mám ju zažratú pod kožou ako špinu pod nechtami bojovníka daesh. Pre nich Kresťanka, Jezídka a ani Židovka nie je ľudská bytosť...
• Prepadli nás len pár kilometrov pred hranicou, stačila len polhodina a boli by sme v bezpečí. Zabili takmer všetkých, - vzdychla si unavene. – Mužov popravili, ženy a deti, ktoré neboli schopné vstať, ktoré boli zmrzačené, tiež... všetkých... strieľali do nich na lôžkach, akoby boli potkany...
• Ty si prežila...

Tereza si vzdychla, pozrela na mňa a ja som v jej pohľade čítala nevyslovenú otázku.

Mám sa z toho tešiť, alebo to ľutovať? Nebolo treba slov, odpoveď sa vznášala v priestore okolo nich, objímala ich ako rubáš milenca, počuli ju v kriku a náreku z poza tenkých múrov a škár, v streľbe samopalov a šialenom rehote pravoverných...

Mala som na jazyku množstvo štipľavých slov, krutých ako táto zem, no k čomu by to bolo dobré? Bola by som ako ONI... Zložila som sa na tvrdé lôžko, podoprela som si hlavu a natiahla nohy, snažiac sa tlmiť vzdychy bolesti. Do tváre mi padol prameň vlasov, neodhrnula som ho, ba naopak, vítala som ten závoj špinavých chuchvalcov, aby skryl dobitú tvár, jazvy utrpenia, suché štípajúce oči. Tereza pokračovala a ja som ticho počúvala.

•  Najprv nás... tie, čo zostali nažive zoradili... na tie, ktoré nemali ani hodnotu náboja do samopalu... tie, čo môžu ešte predať alebo vymeniť ako mňa... a tie, ktorými sa odmenia sami... Vyzliekli nás a licitovali... rovno medzi mŕtvolami a skrvavenými telami... 
• Mala si šťastie... – odvetila som sucho, - že si Európanka... veľké šťastie...

xxx

Hlavou sa mi blysla spomienka... Bola matná, zošúverená ako papier, ktorý už nepotrebujete a chcete sa ho zbaviť, zahádzaná kopou špiny, presiaknutá hrôzou a bolesťou, no na niektoré veci skrátka nezabudnete. Nikdy...

Sama seba som videla zrogovanú a malátnu, nahú na luxusnej lodi na pobreží Izmiru, kam ma hlúpu doviedol ako ovcu na porážku môj Selim. Bože... bola som ovca, sprostá... tupá! 

Ani vo sne by ma nenapadlo, že v pohári so šampanským, ktorý mi podal s nebesky žiarivým úsmevom Adonisa, je nejaká droga... mňa dievča z hôr, ktoré také veci videlo iba ak v telke.

Keď som sa ocitla v izolovanej odhlučnenej miestnosti bez okien spolu s ďalšími šiestimi vystrašenými dievčatami, konečne mi začalo dochádzať, že niečo nie je v poriadku, že niečo nie je tak ako som si namýšľala. Žiadna romantická rozprávková tisíc a jedna noc...

Tisíc a jedna noc... pekla...

Vyšetrila nás jednu po druhej ako polená naskladané na lôžku žena oblečená v čiernom hijábe, ktorý si zložila z tváre iba na chvíľu, aby lepšie videla do našich útrob, a na tvári sa jej nepohol ani sval. Bola rovnako necitlivá a meravá ako figurína vo výklade obchodu. Urobila svoje a bez slova odišla, s papiermi pod pazuchou, potvrdzujúce zdravie a to, či sme panny alebo nie.

Kriste! Kde žili tí fanatici? Akoby zamrzli v čase!

Pamätám si, že kritérium panenstva spĺňala iba jedna drobná Maďarka, mohla mať sotva šestnásť, možno viac, neviem, o tom sa s nami nikto nebavil a ani my medzi sebou.  Prevracala očami, chúlila sa v kúte, napínalo ju. Podvedome niečo vykrikovala vo svojej rodnej reči, snažila sa bojovať... Drogy boli silnejšie ako jej vôľa, ako my...

Len čo žena odišla, loď sa začala hojdať akoby rozrážala vlny, no neodprisahala by som to. Aj so mnou sa húpal svet, nevládala som sa postaviť, ani ruku zodvihnúť, bola som celkom paralyzovaná, ešte aj mozog akoby mi zrôsovateľ.

Netrvalo dlho a do vnútra vliezlo asi desať mužov, dvaja vzali Maďarku a zmizli, ju som nikdy viac nevidela, zato tí dvaja sa neváhali neskôr pridať k orgiám, ktoré si na nás výdatne dopriali. Po hodinách a celých dvoch dňoch opakovaného znásilňovania som sa cítila ako handra, ako nafukovacia anča, odpad. Slovo sex pre mňa dostalo iné rozmery, poznačilo ma, rozsekalo na kusy ako strom, ktorý po kúskoch niekto napchal do drviča a zostala po ňom len štiepka – už len spáliť, pohnojiť ňou záhon ruží... Najhoršia bola bezmocnosť, neschopnosť brániť sa, nemohúcnosť... Bridila som sa sama sebe... a možno bolo šťastím, že som si z toho kvôli drogám polovicu ani nepamätala - prišla by som o rozum.

Keď som konečne precitla z desivej agónie, v nose ma štípal puch zvratkov, moču a výkalov, bolesť tam dolu medzi nohami bola takmer nevydržateľná. Kričala som, vrešťala som ako pominutá, keď mi konečne došlo, čo ma čaká... Namiesto vysvetlenia, namiesto hojivých liekov som dostala päsťou do tváre a paradoxne mi to pomohlo. Aspoň sa zahalila tmou moja myseľ, utíšil sa strach i bolesť. 

Luxusná jachta -  aká irónia, nás priviezla kdesi na hranice medzi Tureckom a Sýriou, odtiaľ na nákladiakoch – starých rozheganých ruských ziloch do vnútrozemia krajiny. Videli sme len málo, zviazali nám ruky i nohy, na telo natiahli čierny hijáb so sieťkovým výrezom na oči. Bolo horúco, pekelne horúco. Pieskom nasiaknutý vánok nás nemohol ochladiť, no bol ako poznávacie znamenie. Vysúšal, pálil v hrdle i v očiach. 

Nikdy som si naň nezvykla a nikdy si nezvyknem, rovnako ako na večný škrekot supov a havranov. Táto krajina nimi bola presýtená rovnako ako vysušená zem krvou.   

Dom kde nás dopravili stál na okraji mesta, cez ktoré sa prehnala armáda s bombami a holé kýpte z betónu a kameňov namiesto kedysi krásnych budov a minaretov vytŕčali v panoráme historickej metropoly ako ústa bezdomovca. Vyškierali sa, vysmievali neskutočnej biede, strašili.

Sedeli sme na zemi s dievčatami v malej kutici, so zamrežovaným oknom, vlastne ani nie oknom, iba akýmsi prieduchom, cez ktoré dnu prúdilo svetlo a vzduch. Spoza dverí k nám doliehala arabská hatlanina, krik a smiech. Ničomu som nerozumela, vôbec ničomu, napriek tomu ma obchádzal mráz.

• Hovoria, že nás predajú... vraj kupci sú už na ceste... – ozvalo sa šeptom z ničoho-nič jedno z dievčat po anglicky. Rozumeli sme, tomu rozumeli všetky...
• Volám sa Sára, som z Bulharska... – pokračovala, hryzúc si popraskané pery, hojdajúc sa sem a tam, akoby slová, ktoré hovorila ani neboli určené nám všetkým, ale niekomu imaginárnemu, duchom na špinavej popraskanej stene. Kto vie, koľko žien a dievčat ako my, ich tu sedelo pred nami a koľko nás ešte vystrieda.

Dievčatá mlčali, aj ja, podvedome každá z nás už vedela, že sme tým, o čom sme doteraz len čítali v knihách a mysleli si, že nás sa to netýka. Ako nepekne sa s nami osud zahral.   

• Ja som Srbka a volám sa Katrina...

Začali šepkať spoluväzenkyne jedna po druhej, iba ja som mlčala. Aký to malo zmysel? O čom som sa mala zhovárať? Bude mi snáď lepšie? Zabudnem na to, že ma bolí celé telo? Vnútro? Že neviem, čo so mnou bude, kde skončím a či dožijem rána? Kriste! Ten štebot mi šiel na nervy, chcelo sa mi kričať, revať na živé raty a trhať si vlasy, nie viesť tichú zdvorilostnú konverzáciu. A chcelo sa mi močiť!      

Po troch hodinách sa konečne dvere otvorili a niekoľko ozbrojených strážcov nás vyvlieklo von, napočítala som ich, so sklonenou hlavou som prekladala nohu cez nohu, hlavne sa nikomu z mužov nedívať do očí.

Boli mĺkvi, smrdeli potom a semenom ako prasce, popchýnali nás, a vôbec sa nestarali, že máme stuhnuté nielen svaly ale kosti, každý krok bolí, napína nás na zvracanie.

Dobrý predaj rovná sa kopa doláčov. Mali sme byť krásny tovar, otrokyne... Európanky mali dobrý kurz, plavovlásky zvlášť. Niekoľko žien, čakajúcich v miestnosti so sprchou a šatníkom, z ktorého nám požičajú honosný odev nás privítalo rovnako mlkvo, ako strážci. Iba gestami ukazovali kam máme ísť, čo máme robiť. Neodvážili sme sa neposlúchnuť.

• Hovoria, že sme vyhradené pre tých bohatších... snáď to nebude až také hrozné... – šepla Sára, ktorá jediná rozumela tej ich hatlanine.
• Aj tak sme pre nich iba dobytok! – hlesla som skôr sama pre seba, ako pre ostatné, a hrôza sa cez zo mňa prelievala rovnako prudko ako prúdy ľadovej vody, ktorou nás omývala ženská v čiernom hijábe. Bola to tá istá, ktorá sa mi snažila mejkapom zakryť modrinu na líci, oči vyčierniť hrubými kontúrami, načechrať zvädnuté vlasy.

Pamätám si jej slová vyslovené lámavou angličtinou, ktoré sa mi zaryli do podvedomia, vypálili sa srdca, a možno... možno ma udržali pri živote. – Prijmi radu: ak sa ťa budú pýtať, konvertuj na islam, dievča a možno to prežiješ...    

 

Xxx

       

Vyhlásená tržnica praskala vo švíkoch, no namiesto korenia a látok predávali iný tovar. Nás.

Viete ako sa cíti ľudská bytosť, keď stojí nahá uprostred kruhu desiatok pokrikujúcich chlípnikov? Neodhaľujete iba telo a zuby, a každý si môže na vás siahnuť, odhaľujete najhlbšie intimno, vnútro, to, čo patrí iba vám, vaše najtajnejšie myšlienky. Uvedomujete si, že vám už nič nepatrí. Nič.

Ste tovar, za ktorý sa zaplatí, už nie ste ľudská bytosť.  Už sa vám nechce ani plakať. Iba otupene stojíte na mieste a dovolíte, aby s vami tak zaobchádzali, lebo vám ruky zväzuje strach. Necháte sa obchytkávať, ceríte zuby, keď to od vás chcú, potláčate hanbu, lebo nemáte na výber.

Nie, nebola som hrdinka. Bola som zbabelá a dodnes som. Bojím sa smrti. Bojím sa bolesti. Poslúcham, lebo chcem žiť.

Nepočúvala som prekrikovanie, smiech, cenganie mincí. V hlave mi vyzváňali zvony. Bim-bam, bim-bam, myslela som na slová kňaza, ktorý u nás doma každý deň, no hlavne v nedeľu spínal ruky nad hriešnikmi, zvolával hromy a blesky na tých nešťastníkov. Pamätám si, že som myslela na Zojku Cabajewski, chuderu, ktorá chodila do kostola iba sporadicky a mala dieťa, bez manžela! Aký to poplach v radoch bohabojných kresťanov v malom mestečku a ich kňaza. Alebo Agniežka, miestna radodajka... a Rudko Nowak, ktorého zavreli  za krádež na tri roky a jeho rodina bola vystavená na pranieri verejného odsúdenia, akoby ho oni huckali. Kristepane, svet bol na ruby!     

Tušili títo šťastlivci vôbec, čo sa deje za hranicami ich bublinky? Kde namiesto zvonov muezín z minaretu zvoláva k modlitbám? Mali vôbec predstavu? 

Nie, ani ja som nemala.

Nikto nemá, kto to nezažije.

Vrátim sa tam ešte niekedy? Uvidím ešte kostol na námestí a budem počuť zvony? Bim-bam. Bim-bam... Dala by som dušu za ten zvuk, za kázanie kňaza od oltára, za vôňu kadidla a myrty, za prísny pohľad mojej mamy, keď som posmešne prevracala oči...

Matka... určite sedí v kostole a roní slzy... pramenia hlboko v srdci, tečú jej po tvári a padajú znova dolu... k srdcu. Kolobeh života sa nezastaví, je rovnaký tisíce rokov, lebo aj sama príroda je MATKOu...   

Bola som vraj drahá.

Svetlá pleť a vlasy sú žiadané. Vynikajú. Všetko ostatné majú ženy rovnaké, prípadná neochota sa zabije alebo drogami, alebo bitkou. Najdrahšie však sú panny a potom malé dievčatká. Videla som aj tie, ufňukané, vystrašené, desivo poznačené na celý život. O tie sa trhali, svine. U nás, a v celom normálnom svete sa tomu hovorí pedofília, a je to trestné. Ha! Všetko, čo s nami robili bolo trestné, no  koho to zaujímalo?

Boli sme iba tovar, za ktorý sa platí zlatom, a oni boli iba obchodníci. Nič viac, nič menej.           

Žiadne svedomie, žiadna ľútosť, veď ani Korán sa nad tým predsa nepohoršuje, platilo to stovky rokov, tak prečo by oni nemali nasledovať otcov a otcov ich otcov...

Keď ma odvliekli spútanú ako vrece spolu s ďalšími dvoma otrokyňami – áno, otrokyňami, presne to sme boli, a hodili do dodávky, ktorá ledva naštartovala a bolo v nej horúco ako v peci, takmer som si uľahčene vydýchla. Pokoj, prehlušovaný monotónnym zvukom motora a naskakovaním na hrboľatej piesčitej ceste, som brala ako dar.

Kto vie ako dlho budem patriť iba sama sebe? Vychutnaj si ten pôžitok! Počula som hlas v svojej hlave a áno, vítala som ho. Možno mi zašibávalo, ale keď som viedla rozhovor sama so sebou, prestala som vnímať svet navôkol. Bola som, aspoň hypoteticky, iba ja a môj hlas. Akoby mimo mňa šlo tiché neprestávajúce fňukanie sotva štrnásťročnej černošky, a meravý pohľad apatickej, možno zdrogovanej jezídky, ktorú akoby niekto vytesal do kameňa. Ani nemrkla, celé hodiny sedela ticho ako socha a iba Boh vie, čo sa jej odohrávalo v hlave.

Videli ste film Angelika a sultán?

Ja áno a priznávam, bola som očarená. Svätá prostoto! Keď si odmyslím romantické bla bla bla, asi toľko som vedela o arabskom svete. Skutočnosť je ale iná, akoby ste objavili novú planétu a namiesto ľudí si s vami pohrávajú mimozemšťania. Možno jedna z milióna si v ňom skutočne nájde svojho princa, možno tá jedna si žije ako princezná z tisíc a jednej noci, možno tú jednu jedinú ženu z milióna si jej pán obchádza a ľúbi. Ha, taká pravdepodobnosť u všetkých ostatných sa rovná výhre v Lote. Fakt. No aj tak som mala na prvý raz šťastie.

Môj nový a prvý pán bol vraj politik. Mal krásny dom, taký luxusný, s bazénom a služobníctvom. Vraj mal tri manželky a šesť detí, no ani jedna v tom honosnom dome nebývala. Manželky si Ahmed ctil, ale nemiloval, pochybujem, že vôbec tušil, čo to znamená, inak by si nedoprial svoje súložnice a otrokyne v jednom. Cez deň slúžky, ktoré museli tvrdo makať od svitu do večera, aby sa dom blyšťal ako zrkadlo bez jediného fliačika a večer... no alebo sme obšťastňovali jeho, alebo jeho obchodných partnerov a politikov, ktorí pri nekonečných orgiách dohadovali biznis.

Ako hovorím, mala som šťastie, stala sa zo mňa radodajka ako Agniežka u nás doma, ibaže vyplácaná stravou, zapožičanými šatami, mejkapom, občasnou návštevou lekára, keď vám tie divoké svine potrhali citlivú kožu, a bitkou.

Bola som poslušná, naozaj som sa snažila Ahmeda nenahnevať, aby na mňa neposlal svojho bodyguarda. Ten sa s nikým nebabral, a bolo mu jedno, či zlomí kosti alebo rozmliaždi mozog na kašu. Bitku som neznášala, bála som sa jej a lepšie žiť s večnou bolesťou medzi nohami ako byť mŕtva.

Veľmi rýchlo som sa naučila základné pravidlo PNNK - pritakávať, nereptať, neozývať sa, klopiť oči. A stačili mi na to len dva dni. Jedna z otrokýň sa vzoprela, keď ju chceli zneužiť traja naraz, sotva sa jej zahojili rany z posledného surového sexu. Kričala od bolesti, už jej nepomohli ani umŕtvovacie gély. Chudera! V záchvate nepríčetnosti nešťastne poškriabala na tvári Ahmedových hostí. Bože môj, keď som videla jej tvár rozmlátenú na kašu... celý deň som zvracala a ešte aj pár dní po tom. Lajlu odviezli niekam do hôr a stará Bahrija, naša šéfka, nám povedala, že sa viac nevráti. Nikto nepochyboval, že hovorí pravdu. Ani svätená voda by jej nepomohla a keby to aj nejakým zázrakom prežila, rozum by jej už nemohol fungovať.

Vtedy som si uvedomila, kde som a čo sa odo mňa za tie peniaze, ktoré zaplatili, čaká. Drina, sex a sex...

Strach bol našim dennodenným chlebom, našťastie, Ahmed chodil do domu nepravidelne a dokonca rešpektoval aj to, keď mala niektorá z jeho desiatich žien svoje dni, alebo sa spamätávala z orgií. Aká ústretovosť! Naučila som sa veci, o ktorých som netušila, že sú vôbec možné, čo všetko je človek ochotný zniesť, kde má hranice, ak vôbec nejaké má... Nádej, že sa vykúpim každým dňom bledla, scvrkávala sa, až z nej nezostalo ani zrnko prachu. Otupela som. Načisto som stratila hrdosť, hanbu, i to, čím som kedysi bola. Bola som ako emigrantka v cudzej krajine, šička s piatimi deťmi a manželom tyranom a alkoholikom, ktorá skoro ráno celé roky a desaťročia vstáva do práce, hodiny sa hrbí nad strojom za žalostný plat aby nakŕmila ratolesti a zaplatila účty, sny a túžby každým dňom pochováva hlbšie a hlbšie, až na ne celkom zabudne. Jej to trvá roky, lebo platí iba svojimi snami, mne pár mesiacov, lebo platím svojim telom, krvou a dušou, akoby som sa upísala diablovi.         

Po dvoch rokoch som sa cítila ako vyjazdená popelnica, no žila som. Mala som pekné šaty, lesklé vlasy, voňavé telo, sýte brucho. Až neskôr som pochopila, že to bol iba začiatok, že oproti tomu, čo ma ešte čakalo, to boli prázdniny v päťhviezdičkovom hoteli... 

 

Xxx

 

Tereza sa začala ošívať, zmlkla, nerozprávala, akoby čakala, kým sa vrátim z potulky svojich spomienok. Za oknom rachotili samopaly, krik žien sa stupňoval, rehot mužov silnel, chlad púšte sa vsával pod kožu, mrazil na perách ako ľad v pohári miešaného drinku.

• Čo mlčíš? Chcela si hovoriť... chcela si sa rozprávať... – pripomenula som jej a prevrátila sa na chrbát. Reťaz slabo zaštrngotala, tých pár otiepok slamy podo mnou sa rozliezlo.

Potrebovala som na vedro, ale nechcelo sa mi vstať. Vôbec. Každý pohyb navyše bolel. A vedela som aj to, že nezdriemnem, nedalo sa. Nie, kým sa neodplazím k vedru a von neprestanú svišťať guľky.

• Všetko ma bolí... – začula som plačlivý vzlyk z druhej strany cely a ústa sa mi mimovoľne roztiahli do úškľabku.
• Tak mlč... – vydýchla som, civiac do stropu z hliny. Poznala som na ňom naspamäť každú škvrnu, každú preliačinu, každú špinavú bodku od múch a hmyzu, ktorý tu kedy prešiel.

Tereza bola skutočne chvíľu ticho, len tu a tam vzdychla, zastonala, zjokla a mne sa pomaly začali zatvárať viečka.  Ráno príde čo nevidieť a s ním ďalší deň, ďalšia noc... Safira začne štrngať kľúčami, ukáže prstom...

• Ako môžeš spať... ako?
• Jednoducho! – zaklipkala som viečkami. – zvykneš si.
• Ako si sa sem dostala ty?
• Spím, mala by si aj ty! – sykla som a obrátila sa na bok, ignorujúc hluk z vonka i Terezu, aj všetko okolo. Snažila som sa v plávať do bubliny ilúzie, zabudnúť na okamih, nevidieť, nepočuť. Ochrániť sa, svoje telo i myseľ.
• Vojaci hovorili, že sa chystá bombardovanie, že budú odstreľovať hniezda povstalcov... – začala opäť Tereza a ja som mlčala.  

Nemohla som jej šplechnúť, aby sa toho vzdala. A mohla som.  Mohla som jej ironicky, kruto povedať, nech sa preberie. Že tu zhnije! Zdochne, keď sa na nej budú striedať  ako prasce, lebo to tá blonďavá krehotinka nevydrží, že kedysi som si myslela aj ja, že sa tie poondiate dvere zničoho nič otvoria a dnu napochoduje záchrana. Vojak či princ, bolo mi to jedno, hlavne nech mi dá dolu tie poondiate reťaze a povie, že môžem ísť domov...

Domov, dočerta... domov!

Prisahala som, že nikdy už nikdy neprejdem za hranice chotára, že budem nadosmrti doma polievať záhradu, oberať jablká z jabloní, nosiť vodu z potoka na matkinu záhradu a nevynechám jedinú omšu v kostole. Prisahala som, zúfalo spínala ruky a prosila Boha o zázrak.  No ten na mňa kašle, na celú túto zem presiaknutú bezprávím, ohňom a slzami, kašle. Ja som sa s tým zmierila... no Tereza očividne nie...

Tá striga Safira to urobila úmyselne! Dala mi sem toto nedochôča, aby ma zlomila, pripomínala, mučila! Najskôr už dlho nevidela v mojich očiach slzy.

• Dám ti radu, - vytisla som z pier, - keď ťa požiadajú, aby si konvertovala, príjmi to! – to bolo všetko, čo som jej mohla povedať. – Nečakaj na princa, ktorý by ťa zachránil... Nepríde, nie sem...   

Jej tiché vzlyky sa ma nedotkli. Zanikli v hluku, ktorý sem doliehal z vonka.

• Chcela som pomáhať... chcela som...
• Je mi jedno, čo si chcela, Tereza! Je mi to jedno... – odbila som ju. -  Načo to mám počúvať dookola, načo? Podľa mňa, si nadržaná hlupaňa, akých sem prišlo mnoho, ktorá sa si dobrovoľne prihlásila do politickej hry, si iba obetovaný pešiak, aby si mocní zásobujúci zbraňami a výbušninami ohnisko vášní mohli pripísať bodík do očistca, aby si cez červený kríž a im podobné organizácie očistili ruky od krvi. Jednou rukou sem naženú takých ako ty, druhou posunú lode plné samopalov... Počuješ ich... tam vonku? Oni neprestanú... oni nezmĺknu.

Nie, nezmĺknu! Aj môj pán to vedel. Hovorili o tom... presne o tom! Koľko stojí zbraň, koľko životov, koľko ochoty a tiež bezprizornej nemohúcnosti štátov... Kým mocní zasadajú v Amerike a Európe, pijú drahé víno, diskutujú a dohadujú sa, ak sa vôbec dohodnú... Kriste!

• A keď vyhrajú bitku, keď odpália ďalší konvoj, vyhodia do vzduchu námestie, prídu sem... a budú oslavovať a budú súložiť, a ty... ty budeš na rade opäť! A budeš sa modliť, aby si tie oslavy prežila a budeš ľutovať, že ti v hlave skrsol debilný nápad prihlásiť sa sem.    

Tereza stíchla. Až po hodnej chvíli sa z druhej strany cely ozvalo:

• Je mi to ľúto...
• Čoho, pravdy?   
• Nie... teba... – dodala a obrátila sa k stene.
• Matka Tereza... – odula som sa pohrdlivo, zakrývajúc ako sa ma jej jednoduché slova dotkli tam kdesi hlboko vnútri, kde som si myslela, že nič nie je. Nie je, lebo vo mne za čas zdochla aj posledná iskierka citlivosti.