JANA PRONSKÁ: PRI PÍSANÍ NIEKTORÝCH PASÁŽÍ SI AJ POPLAČEM

28.09.2012 13:51

Jana Pronská (40) je autorkou viacerých historických románov pre ženy. Napísala napríklad knihy Zlatníkova chovanica, Bosorkina dcéra či Zradená ľúbosť. Jej román Hriech prvej noci vyšiel aj češtine.

Je náročnejšie písať historické romány pre ženy ako romány zo súčasnosti?
Historický román má svoje špecifiká. Tie sa musia dodržiavať, inak stratí svoj význam a výpovednú hodnotu. Mal by obsahovať nespochybniteľné fakty a historické skutočnosti nadviazané na dobu, ktorú si autor vybral - či už sú to osobnosti z dejín, technické vymoženosti, architektúra, odievanie, jedlo, remeslá... Preto dá viac práce ako príbeh zo súčasnosti. Jednoznačne však záleží na autorovi, čo chce čitateľom ponúknuť a v akej sfére je doma. V mojom prípade je to navyše vyhľadávanie zaujímavých príbehov, zabudnutých či málo známych hradov, rodov, ktoré v tom období reálne žili, a spolu s romantickým príbehom ich ponúknuť čitateľkám.

Čím sa pri písaní inšpirujete?
Inšpirácia je všade, mne osobne stačí veľmi málo, aby sa príbeh zrodil. Slovensko je plné hradov, zámkov, kaštieľov a kúrií, stačí sa prejsť krajinou, prečítať pár informácii, dotknúť sa starých hradieb, vidieť dokument alebo trebárs starý šperk. Príbeh staviam na pozadí udalosti, ktorá ma v tej chvíli zaujala, a na ľudských vlastnostiach, ktoré sa vekmi nemenia. Láska, zrada, závisť, zloba, pokora. Zároveň chcem takouto formou prezentovať, že naša história je rovnako bohatá ako anglická či francúzska.

Majú v historickom románe miesto aj vaše vlastné zážitky zo súčasnosti?
Určite sa do románu prenesie aj niečo z mojich vlastných zážitkov a pocitov - radosť, smútok, hnev. Vždy som písanie považovala za svoj relax, pocity zo seba vypíšem a možno preto som vyrovnaná. Samotný príbeh hlavných postáv je však od začiatku do konca číra fantázia.

Máte vzor medzi autorkami románov pre ženy?
Jednoznačne ma veľmi ovplyvnila skvelá spisovateľka Marija Jurič Zagorka, ktorej diela ako Plamene inkvizície a Gričská čarodejnica mám v hlave, odkedy som začala čítať a dodnes sa k nim vraciam.

Ktoré historické obdobie je vaše obľúbené?
Páči sa mi temný stredovek a obdobie renesancie v Uhorsku od 11. do 16. storočia. Z tohto obdobia sú všetky moje romány, ale rada si prečítam aj o vláde Márie Terézie. Stredovek je však omnoho viac inšpirujúci, pretože dáva veľký priestor fantázii. Staré zrúcaniny skrývajú mnoho tajomstiev, o ktorých sa veľa nevie, po vpádoch dobyvateľov zostali len vypálené ruiny, chýbajú záznamy, a preto sú pre mňa ako autorku romantických románov ideálne.

Chceli by ste si vyskúšať život v tých časoch na vlastnej koži?
Som romantička realistka, a tak by som žiť v tom období rozhodne nechcela. Okrem tvrdých podmienok, hygieny, chorôb, jedál, dopravy, hodnoty života obyvatelia bojovali s absolutizmom, hladomorom, tyraniou... No vždy budem tvrdiť, že to boli predovšetkým takí istí ľudia, ako sme my, so všetkými starosťami, radosťami i láskou. Vo svojich románoch sa snažím, aby boli romantické, citovo krásne, no zas aby zbytočne nepretekali medom a nestratili realistickosť, so všetkou krutosťou doby, v ktorej sa odohrávajú.

Ktoré pasáže kníh sa vám píšu najťažšie? 
Predovšetkým rade bojové scény, ktoré sú neodmysliteľnou súčasťou historického románu, či už ide o súboj sokov, alebo veľké dobývanie hradu. Musím si veľa načítať o zbraniach, spôsobe ich používania, o technike, konštrukcii, dostrele... A to mňa ako ženu až tak veľmi nenadchýna. Ak si to však príbeh žiada, musí to

reklama

 

pôsobiť vierohodne. Ako matke troch detí sa mi tiež veľmi ťažko píšu pasáže, kde sa ubližuje alebo umierajú deti. Viackrát sa pristihnem, ako mi pri písaní tečú slzy, lomcujú mnou emócie, ktoré sa potom snažím dostať do príbehu, odosobniť sa od toho.

Podľa čoho vyberáte mená svojim hrdinkám a hrdinom?
Rovnako ako svojim deťom – vnuknutím. Mám predstavu o príbehu, poznám portrét svojich hrdinov a zväčša okamžite dostanú aj meno. Rodovú príslušnosť alebo priezvisko už musím dopísať podľa hradu alebo územia, na ktorom sa dej odohráva. Všetko musí spolu ladiť.

Text: el pre Pravda magazín
Foto: archív Slovenský spisovateľ

zdroj:  https://ozene.zoznam.sk/cl/10166/263010/Jana-Pronska-Pri-pisani-niektorych-pasazi-si-aj-poplacem