Poviedky a iné

Ja a Haňa

     Mac za sušedu taku ľabdžu jak je Haňa, to chce mocnu naturu a v ušoch najmenej  dvojite štople. Kedz ona spušci, čuc ju v calim valale. Totej idze papuľa jak kure garlo, kedz zneše vajco. Najhorši je to po roboce, kedz je človek sterhany jak zbity pes a ona mravči a mravči, pišči a kraka, bo šicko muši znac, šisko s pyskom opľeskac, co dvojnohe prejdze pred jej branku, odhyci a zduši.  Prišaham, dakedy ši hvarim, že budz predam halupu a idzem do marii na druhy konec šveta, abo ju zahlušim s lopatu. 

Dakedy tak, no dakedy še s ňu da. Ľem mi pol roka tervalo pris na to, jak.

Bratranec z dolneho konca me onehdá v karčme podripal:

• Sluchaj, chlope, totej Hani ani psiska netreba, šicke dzeciska jej kapurku oblukom obhadzaju bo še jej boja jak ohňa, jak s ňu možeš vytrimac?

No čo som mu mal hvarec? Vripal som do sebe poldeco, potľapkal bratranca po plecu a po pravdze vysipal:

• Ta znaš, bratu, keby me tvoja macer nenahučela, že dom po dzedovi a babe naj zostane v rodzine, že ho preda tunši, šol by som do mesta. Tak mam na karku hypoteku a Haňu ku temu, jak še neška hvari – bonus.  Šak tvoja macer dobre zna, čomu še u nas neukaže, Haňa by jej oči vyškrabala. Šicke dookola še šmejece, ale mne z dzvorka ešci nič nezmizlo, šicko znam, čo še na dzedzine šuhne, kto s kym špi i nešpi, a starosta, kedz minule do neho zarvala, že rozhlas nečuje, ta jej hvarel, že načo jej je, šak ona dopredu zna, co še budze hlašic. A aj mi to pridze povedzec.

     Hlopi v karčme še rehotali, ale len tak na pol papuli, bo každy jeden zna, co vystrojil a kedy, a Haňa to zna tiež.

    Okrem teho krakaňa, nemožem povedzec, že by zaš bula calkom plana, kedz napiekla, donesla okoštovac, že naj me kus vykarmi, bo som z jej uvažeňa hudy jak hlista, kedz me dafto hľedal, povedzela mi fto, aj s opisom jak s kriminalky, aj mi kvetky posadzila a ganek popratala, bo ma starosci, že bez kvetkoch na zahradze si nikda frajerku nenajdzem. V taky čas mi i šmiešno prišlo.

   A tiež mušim povedzec, že ľepši kamerovy system a dozorca v jednym jak Haňa na švece neexistuje. Onehdá som dal prerobic kupeľku, bo už še pytala.

• Ta naco to robiš, chlopče? – zahrakala mi spoza plocika Haňa, prevešena ja deske jak ucirak. -Šak je šumna, aj popratana, naco chceš miňac teľo peňeži? A jake to maš kahličky? Dze ši to kupil? V Baumaxe?

Jak keby presne znala a keby neznala, mušela znac. Kukal som na ňu, spervu krucil s hlavu. Joj, zaš je mudra! Ale potom som si povedzel, že s gebuľu mur neroztriskam a lepši jak še s Haňu docahovac je dac jej robotu.

Prišol som ku plociku, odcahnul dva desky, cez ktere furt vlezla do dzvorka a ona še zašmiala jak slunečko.

• Hybajce pokukac, cetko!

Na to, jaka bula objemnejša, vcahla še cez tu džuru v ploce ku mne jak gymnastka.

• To hcem pre tu frajerku, cetko Haňo,  - povedzel som jej, keď už dluho rozbirala, naco mi to budze, a keľo to stalo, skadzi som na to vžal.

     V tu ranu scihla a ja som nakonec prišol na to, jak jej tu papuľu kusek privrec.

• Znace jak to, ku mlademu hlopovi do domu nepridze žena lem tak, muši ukazac, že dačo ma.

Haňa še zamyšlela, joj, aj scihla.

• No, ale by som hcel pomos, cetko Haňo, ja mušim isc do roboty a po obedze maju prisc trojo robotnici začac odľepovac stare kahličky. Možece na nich dokuknuc? Znace jak to, cudze ľudze v dome... – popytal som ju a ona še zašklebila, ruky si podoprela na boky a jak keby o dzešec canty vyrosla.  
• Hlopče moj, lem ty še na mne spoľahni a spokojne ic do roboty! – zahučela a ja som šol.

Kedz som še vracil, mojo hlopi pred kapurku, zrobene jak kone, Haňa na ganku krakori, že kupeľka dorobena a hlopi mi hvaria:

• Co ši zaplacil, to sme zrobeli, ale už nas nikda vecej nevolaj, bo nepridzeme, ale tebe hlope, bars ľutujeme. Šicke tri naše švekry dokopy nevydajú za tvoju Haňu.

Co som mohol? ľem som kuknul na Haňu, dovľekol še ku dzverom, ani som nechcel znac čo še stalo.

• Aj jutre si možeš dones frajerku, chlopče, bo šicko hotovo,  kahľičky odlepene i naľepene, voda cekne, dom popratany, - povedzela, pocľapkala me po papuľi jak maleho chlapca, a stracila še v dzire na ploce.

Jak všadzik na valaloch zvykne bic, aj na tej našej su ľem tri mesca, dze še ľudze shadzaju. Koscel karčma a ambulancia, v jednej paľcom hroži farar, v druhej karčmarka a v trecim doktor. Haňa odrovnala šickych troch.

Farar hvareli, že kedz pridze Haňa na spovedz, šicke možu is rovno domu, bo kym ona skonči, ostatňim še rice zo stoličku zlepia, no on ju vysluchac muši. Nedavno ženy na dzedzine mudrovali, že še kuka stadzi spratac, bo už nevytrime. Karčmarka še zaš dušovala, že kedz Haňa vejdze do jej karčmi, rovno zavre, bo teľo bitky, co ona sposobela, už nemože spočitac. Aj cukrareň, co bula spojena s karčmu odzelila murom, bo Haňa si tu a tam hodzila kupovac žimne lakocinky a neodterhla si od ustoch glupe reči. Temu šplechne daco, tamtemu a oheň bul na strehe. Kedz ona za to ani nemohla, ľem še neznala utrimac.

Nakonec aj doktorovi naložila, že by mu nebulo glupo. Kedz hcel do nej džobnuc dajaku inekciu a ona nebula narychtovana, tak ho popľuhala, že ho skrucilo. Hej, až policajtoch na ňu volal.  

No co jej mohli zrobec? Šicke znali jaka to papuľa, že nikemu nič neodpuščila a každého s jazykom vyfľaskala na kosc. Kedz zvrečšela, aj psi v calej dzedzine prestali brehac a zalezli do budoch. 

Aj v tu nedzeľu, narychtovana jak na svadzbu, s kalapčekom na hlave, vybrala še do koscela.

Kukal som cez oblak, jak ju kruci, nohy jej podbija, no ona jak štaherak, vyrovnana jak struna s knižečku pod pazuhu, špaciruje ku kapurke. Jak keby jej oči zvečera do rana beľmo zacahlo, jak keby nevidzela, že primeržlo, na hodniku šmykačka.

• Cetko, zostaňce dneška doma, - hulákam cez oblak, - ešci dajdzi nohu skrivice!

Coškaj zahučela, ale už som nečul, bo kedz po mne rucila ruku, zavrel som oblak. Ani som nescihnul kľamku docahnuc, ľem to zdudnelo, Hani haksne vyrucilo do ľuftu a rozčapilo ju jaka bula dluha.

Jak spuščila, mušelo bic čuc až v druhej dzedzine, kedz kus, ta mi šicke harenčky v kredencu postriľaju, tak kvičela. Furt som si hvarel, čomu Panboh takej ľabči pridzeliľ taký ostri gagor. Šak ona s nim narabia jak s flintu, kadzi hodzi, tadzi striľa.

No bula to sušeda a na karku dajaky ten križik, aj piskata, aj zdurena, a aj som si na ňu za ten polroka dajako privikol. Šturil som štuple do ušoh, bo ich furt po ruke trimem a išol kuknuc. Šak ju neneham rozpľaščenu v stredku dzvorka piščec na raty.

Prerucil som tote vylamane desky z plota, bo som nehcel ucekac cez kapurky, aj som neznal či Haňa nebula primknuta, lecim ku nej.

• Cetko, ta co som vam hvarel!? Trebalo še vam nasilu dajdzi triskac?!  - Vreščim na ňu, bo cez štupľe v ušoch ani sam sebe nečujem.
• Jojoj, hlopče moj! – zavila a nacahla ku mne ruky.
• Co vam? Rečujce, volam sanitku či kiho diabla?
• Jojoj, lem sanitku ne... bo do mne zaš budu hcec džobac, jak nenažrete pijavice su! – rečuje mi, ale kusek scihla, i som poradne nedočul čo hvari, ta som mušel štople vybrac.
• A to co ty maš, hlopče, - pyta še me i ukazuje na to, co som z ušoh vycahnul. – A načo ci to,  a neši hori? Uši ce neboľa? Ta še popytam Margity, bo ona kedyškaj bula u doktora, že ju uši lamali...  – spuščila.

Už som znal, že jej lepši, bo Haňa še nezapre.

•  Nebojce, cetko, nič mi net! Ľem teraz sebe ratujce! – pripomenem jej, že šedzi na žemi a ona jak keby si spomenula, zaš začala piščec.
• Ta co, idzem po doktora? Co vas boli?

Scihla, a to še mi nepačilo, to daco nebulo v poradku.

• Hybajce, pomožem vam, - hvarim jej, - možece stanuc?

Ona ciho, ja už žeľeny od strahu. Aj som še sam sebe čudoval, čom me taky žimny pot obľeva, šak som teľo razy pytal, žeby už konečne bula ciho, a kedz bula, ta som še zľekol.

V tym mi hvari:

• Chlopče moj, ta ja sebe asi ric nabila. Ta nemožem še dzvihnuc!

Aj mi prišlo šmišno, aj som ju poľutoval. Ta co už s ňu.

No nastala komedia, jak ju spratac do dnuka. Vonka ani psa, bo šmikľavo, žimo, pľuhavo, ja jak hlista, ona dvarazy jak ja a še neznala hnuc.

• Cetko, abo mi pomožece, abo volam sanitku! A doktor si s vami raz dva poradzi!

Joj! Ta toto zabralo, ale nikda vecej še už na take dačo nedam. Dajak som ju vytrepal na herbet, piščela, stukala mi calu cestu do uha, kym som ju dotrepal do domu, ohluhol som.

Dva dni nevyľezla z domu, aj som jej poľefku donesol, kedz ona donesla mne, ta jej reku vracim, aj hľeba, aj še postaral, šak sušeda... Aj som vyšol na dzvorek a dumal, jak tu, do marii, naraz ciho je.

Ta si hvarim, Haňa muši ric natriskac, žeby som konečne čul aj obecny rozhlas. A znace co, vecej znala Haňa, jak to, čo som dočul.

Janka Pronská

Hlavná 774
053 33 Nálepkovo
https://www.facebook.com/jana.pronska

janapronska@gmail.com