Vydanie je naplánované na 26.4.2018
Anotácia:
Až tragická smrť milovanej sestry prinúti rytiera Rolanda Geregyho pozdvihnúť meč proti krutosti županovho synovca. S pomocou verných druhov sa mu podarí dobyť kráľovský hrad, stane sa pánom Spiša a zároveň odsúdencom, na ktorého hlavu poľuje nielen uhorský kráľ a spišský prepošt, ale aj urazené poľské knieža Kazimír Kiovský, ktorému v jednej z bitiek Roland zabil nádejného zaťa. Rolandovi verní ho presvedčia, aby zajal Kiovského dcéru, kňažnú Annu, a získal nielen čas, ale aj bohaté výkupné. Rytier však prítomnosťou mladej ženy vo svojom sídle vôbec nie je nadšený a pri každej príležitosti to Anne dáva pocítiť. Jeho nedôvera v slovo a česť je značne naštrbená udalosťami z minulosti.
Anna je najprv pobúrená, no postupne sa dozvedá pravdu a okolnosti, za ktorých sa Spiš vzbúril, a začne sa na obyvateľov sídla dívať inak. Svojou dobrotou, znalosťami a odvahou sa jej podarí získať si Rolandových druhov, zdá sa však, že ich pán má srdce z ľadu.
Môže vôbec rytierov temný pohľad a nevrlosť dokázať nemožné a rozdúchať v srdci zajatej ženy nielen nekonečnú oddanosť ale aj lásku?
Dokáže Anna presvedčiť Diabla zo Spiša, že ak bude mať v srdci vieru a nádej, všetko je možné?
Akú cenu však budú musieť obaja zaplatiť, aby sa v spleti intríg neprajníkov bažiacich po moci a majetku naučili dôverovať láske, ktorá im vzklíčila v srdci?
xxx
Prológ
Roland kľačal bez pohnutia, mocne zatínal sánku, v zovretých dlaniach pevne zvieral rukoväť meča a privieral oči. Z neba tíško padal mrholivý dážď, zmáčal mu meravú tvár, vsakoval sa do vlasov zmýval prach a pomaly stekal až na blativú zem. Nechcel sa dívať na zdvihnutý kríž, ani na telo ženy, zabalené do posmrtného rúcha, nechcel počúvať tiché modlitby žien za hrádzou kamenného múra, monotónny hlas kňaza, ani zúfalý plač matky po svojom boku.
Prehĺtal horké sliny a v ústach cítil blen. Jediné, na čo dokázal myslieť, bola bezbrehá nenávisť, a nekonečná túžba po pomste. Chlad sa mu zažieral pod kožu, priam cítil ako mu zviera vnútro, zháša aj poslednú iskierku milosrdenstva, ktorá v ňom ešte pred nedávnom tlela.
Tešil sa na svadbu, no prišiel na pohreb. Namiesto do svadobného lôžka odprevádzal nevestu i ženícha do zeme. Každého osve, lebo zákony tak prikazovali, lebo ich lásku rozdelil neodpustiteľný hriech.
Snažil sa vybaviť ich tváre, úsmev, šibalský pohľad plný lásky, ktorým sa s ním lúčili naposledy, no namiesto toho pred sebou videl iba mliečnu hmlu a dva nehybné telá. Jeho milovaná sestra, uložená za kamenným plotom cintorína ako vydedenec, hriešnica, a najlepší priateľ, ku ktorému sa prihováral kňaz.
Cítil, ako sa mu do očí tisnú slzy ľútosti. Vsal ich do seba, potlačil ich.
Vstal ešte pred tým, než kňaz dokončil svoju reč domáhajúc sa odpustenia za smrteľný hriech, ktorý žena spáchala, a ktorý priniesol smrť obom. Nebol ochotný ďalej počúvať. Nemohol. Vzkypela v ňom žlč.
Trhalo mu srdce a nenávisť v ňom rástla ako burina, bujnela a dobýjala sa von. Pevne zovrel rukoväť svojho meča a ostrie položil na zem.
„Prisahám na svoj život, tu pred Bohom, pred všetkými svätcami, kňazom i tebou, sestra, že sa pomstím! Že strestám pýchu Mikovho syna! Dosť bolo skrivodlivosti! – zvolal a jeho hlas na okamih umlčal kňaza, matku i plačúce ženy na druhej strane múra.
- Roland! – vykríkla matka a vrhla sa naňho. I kňaz sa okamžite prežehnal. – Pre zmilovanie Božie mlč! Vari ma chceš obrať o ďalšieho syna? Hovorí z teba žiaľ...
- Nie matka, nie žiaľ, ale nenávisť a zloba, lebo niet spravodlivosti, lebo niet viery! Dokedy chceme čakať? Dokedy sa chcete nechať plieskať bičom ako kone a kloniť hlavu?! – zvrieskol a ukázal na sestru. – Vari si ona toto všetko zaslúžila?! My všetci?!
Všetci mlčali, civeli naňho s neskrývanou hrôzou v očiach okrem zroneného Adamovho otca, ktorý sťažka vstal, dovliekol sa k múru a oprel sa oň.
- Prosím ťa, Roland, nechaj ma dôstojne pochovať môjho syna...“ požiadal a na tvári mal bolestný výraz. Jeho prosba neznela nahnevane, ale odovzdane, mdlo. „Bol to tvoj priateľ...“
- A Rozália bola moja sestra! Nech je jej Boh milostivý, rovnako ako Adamovi! – vykríkol Roland a konečne sa obzrel. Za jeho chrbtom stála utrápená matka, družina verných spolubojovníkov, priateľov, zemanov, zatiaľ čo na druhej strane múra, na vysvätenej pôde vystrašené ženy oplakávali zabitého priateľa a vystrašene civeli na zhrozeného kňaza.
- Dosť bolo krivdy! – vyzval ich trpko s mečom napriahnutým pred sebou. - Dosť! Lepšie zomrieť ako muž, s mečom v ruke za vieru, spravodlivosť, ako ďalej pochovávať nevinných, rodinu a priateľov, ako kloniť hlavu a nechať nech nás bijú! Dosť! Vari mal Adam jediný odvahu postaviť sa Balašovi, lebo na Spiši už niet odvážnych mužov? Vari tu niet nikoho, kto by pozdvihol meč a bránil sa?
- Roland! Pre zmilovanie Božie, prestaň! – zvrieskla matka, zakvačila sa do syna a so žalostným plačom pred ním padla na kolená, no on ju už nepočúval, stál hrdo a rovno ako svieca a civel na meč vo svojich rukách.
Celé roky slúžil kráľovi, tak ako jeho otec a jeho ded, bojoval a krvácal, bránil zem, ktorá bola jeho domovom, rodinu, ktorú miloval, vieru, v ktorú veril, ctil si prísahu, ktorú zložil, no zaplatil za to vysokú cenu.
Na cintoríne nastalo desivé ticho, aj vtáci zmĺkli, zvon z neďalekého kostola prestal biť, len šuštivý dážď dopadajúci na rozblatenú zem rušil zhromaždený dav. Nikto si nevšimol, kedy sa kňaz vytratil a s ním i pár pobúrených smútiacich, i tí, ktorým slepá poslušnosť a strach načisto otupili rozum.
„Myslíš to naozaj vážne? Prisaháš, Roland? Budeš bojovať? Nielen za svoju sestru a kvôli pomste, ale za nás za všetkých? – ozval sa Tomáš, Adamov brat, ktorý mu verne stál po boku už roky a s ktorým ho spájalo dlhoročné priateľstvo.
- Prisahám, ako že sa rytier Roland z Markušoviec, syn Marka z rodu Geregely volám! - vyhlásil a díval sa, ako jeden muž po druhom prichádzajú k hrobu jeho sestry, padajú na kolená a tasia svoje zbrane.
Xxx
- Došľaka, Roland, si si istý, že to výjde?
- A čo som, veštec?! – okríkol Tomáša rytier a natrčil na všetkých zúčastnených prst. - Je to ten najlepší plán aký máme, ak každý urobí čo má, musí výsť! – povedal zmierlivejšie a po jednom si obzrel každého člena svojej družiny. Viseli mu na ústach, jedni pritakávali, druhí pochybovačne krútili hlavami.
Atmosféra v zadymenej krčme hustla a nepomohli ani džbány piva, ktoré hostinská nestačila nosiť na stôl.
- Ako som povedal, sedliaci z podhradia vám nachystajú balíky slamy napustené smolou, ktoré nad ránom treba rozmiestniť po obvode hradieb Kapituly a zapáliť ju. Tu, tu a tu... – ukázal na stole na provizórnej mape, ktorú vytvoril z nekvaseného chleba a táciek s pečienkou. Ako veže kapitulského kostola slúžili čaše s pivom a palác prepošta predstavovala hruda syra.
- Tvoji muži, Tomáš, zaútočia na zadnú bránu, ale musia postupovať tak, aby prepošt mohol Balašovi poslať posla so žiadosťou o pomoc. Až posol odíde, ja aj s Jozefom sa pustíme do hlavnej brány aby sme prinútili prepošta bojovať. Keď sa brána Spišského hradu otvorí a Balaša vyšle vojakov, stiahneš sa, Tomáš, a prejdeš na pomoc Jakubovi, ktorý bude s ostatnými čakať na skale pod hradom. Janko s Petrom je už vnútri a s ostatnými zabránia tomu, aby sa brána zavrela.
- A čo bude s tebou Roland? – opýtal sa Július, Adamov otec, ktorý dovtedy iba mlčky počúval.
- Poradím si, a ak Tomáš dostatočne zadymí údolie, zmiznem v hmle skôr, než si stihnú Balašovci i prepoštoví vojaci uvedomiť, že to bola lesť, ktorá mala za úlohu vylákať ich za hradby a otvoriť nedobytnú bránu, - povedal žartovne, no zeman sa nezasmial ako ostatní, iba stroho prikývol, vstal a pristúpil k Rolandovi. – Je neskoro, idem skontrolovať sedliakov a to, či sú baly slamy pripravené. Stretneme sa pred úsvitom, ako sme sa dohodli. Boh s tebou, Roland, - povedal a vyšiel z miestnosti, ktorá spájala zadný dvor a krčmu, v ktorej sa už pár týždňov schádzali.
Krčmárka vdovica im všemožne vychádzala v ústrety, lebo rovnako ako každý jeden z rebelov, prišla o niekoho z rodiny a nielen to, hladomor, čo zachvátil krajinu, pocítila na vlastnej koži. Keby nie Rolandových druhov a toho, že jej tu a tam doniesol srnca i pár vreciek jačmeňa a múky, mohla by to rovno zavrieť a brať sa po žobraní. Hlavne, že kapitulskí a hradní mali plne sýpky a ešte plnejšie bruchá, zatiaľ čo v podhradí i na celom Spiši ľudia kapali od hladu ako muchy.
Po tatárskom útoku sa celá krajina nevedela spamätať, zem bola spálená na popol a chýbali i tí, ktorí vedeli čo to dopestovať. Do Uhorska i na Spiš sa hrnuli Saskí baníci, ktorým kráľ i vrchnosť dávali výsady i slobody, o akých sa ostatným mohlo iba snívať, namiesto obrábania zeme sa preferovalo dobývanie rúd – železa, medi a zlata, ktoré putovali do kráľovského mesta, no pred bránami kostolov, chrámov, kláštorov i sídiel sa zväčšovali rady žobrákov i sirôt.
Tí, čo nemali čo stratiť, i tí, ktorí prahli po pomste, sa húfne pridávali k Rolandovi a jeho družine, od Spišskej Soboty až po údolie Gelnice, zo severu prichádzali odhodlaní muži z Podolínca a Magury, a sotva prebehlo pár týždňov od sestrinho pohrebu, Spiš povstal.
Roland ešte raz zopakoval, čo sa od koho žiada a keď vstal, vrava utíchla, smiech ustal, muži prestali žartovať. Pustili sa do boja, ktorý ich postavil mimo zákon, na okraj spoločnosti, urobil z nich vyvrheľov, no ani jeden z nich by svoju prísahu nevzal späť. Dnešný večer mohol byť posledný.
- Zdvíham čašu, bratia moji, - povedal Roland a všetci do jedného sa chopili svojich pohárov. – Dnes sa rozdelíme, no zajtra... zajtra budeme piť onakvejšie víno, jesť vyberané jedlá, spať v Balašovej posteli! – zvolal a na dúšok do seba vlial jantárový mok.
Svitanie pomaly prerážalo temnotu noci a Rolandovi muži zaujali dohovorené postavenie. Potichu sa presúvali pod hradby hradu i Kapituly, nebadane rozmiestňovali slamu, čakajúc na signál. Len noční dravci im s piskotom lietali nad hlavami, lebo ich rušilo nehlučné presúvanie dvoch stoviek odhodlaných dobyvateľov. Zatiaľ stráže na hradbách oboch sídel lenivo pochodovali sem a tam, nečakajúc opovážlivý útok.
Roland si neoddýchol ani na chvíľu, osobne skontroloval obe skupiny i to, či je všetko ako má byť. Nechcel riskovať viac, než bolo nutné. Ak by sa prezradili, za hradby nedobytného sídla by sa nikdy nedostali, ak by prežil, do smrti by si vyčítal, že niečo podcenil.
Cítil váhu zodpovednosti za mnoho odvážnych mužov, ktorí mu verili natoľko, aby bojovali po jeho boku nehľadiac na následky a to mu dodávalo odvahu, posmeľovalo nenávisť, ktorou horel ako zapálená fakľa. Bil sa a zabíjal, nepoľavoval. Už v prvý večer po pohrebe, najskôr na podnet ustráchaného kňaza, k nemu do domu dorazila Balašova svorka žoldnierov a k jeho priateľom rovnako. Ubránili sa, no župan neprestal útočiť, až sa museli stiahnuť do lesov, aby neohrozovali rodiny a nevinných, odkiaľ odrážali besné útoky ďalších a ďalších balašových i prepoštových vojakov, no rovnako tak sa k nim pridávali noví vzbúrenci.
Roland pochopil, že jediným možným východiskom ako sa dostať k županovi a pomstiť sa, je dobyť hrad. A ak chce navrátiť poddaným česť a dôstojnosť, nakŕmiť hladujúcich, ukončiť zdieranie a svojvôľu veľmožov, musí sa stať pánom Spiša. Keď s tým prvý raz prišiel, jeho druhovia sa mu vysmiali.
- Ty si sa zbláznil, Roland! – rehotal sa Tomáš, až mu z očí tiekli slzy. Plieskal sa do stehien, váľajúc sa na riečnych kamienkoch.
- Prisámbohu, preskočilo ti!
- To nebol žart! – sykol cez zuby a vstal, odstúpil od ohniska, kde sa zabávala tridsiatka druhov a ďalší sa dotiahli, priťahovaní búrlivým smiechom ako nočná mora k svetlu. „Ako som povedal, hrad musíme získať my!“
xxxxxxxxxxxxx
Spišský hrad, rovnako ako ostatné hrady oplýva množstvom povestí, jedna z nich hovorí o rebelovi zo Spiša. Rytier Roland sa vzbúril proti kráľovi a so svojou družinou dobyl hrad a stal sa pánom celého územia. Keď v jednej bitke zajal poľskú kňažnú Annu spolu s prepoštom Spišskej Kapituly, ktorá cestou za svojim ženíchom na dvor prechádzala cez Spiš, a uväznil ju na hrade, jej otec poľské knieža sľuboval pomstu. Anna sa však do rebelantského rytiera tak veľmi zaľúbila, že zabránila bitke, svojmu milému u kráľa nakoniec vyprosila milosť a navyše sa stal spišským županom - to hovorí povesť.
O Rolandovi však toho vieme žalostne málo, historické záznamy sú strohé.
Pravdou je, že skutočne existoval a bol spišským županom. Pravdou je aj to, že zajal prepošta Spišskej Kapituly. Dva razy inicioval rebéliu počas rokov 1275 – 1277. Komes Batis od neho hrad získal späť, a za to mu kráľ udelil majetky na Spiši. Existuje záznam, že za Rolanda sa skutočne prihovorila žena, bola to však podľa dokumentov poľská kráľovná Kunigunda, dcéra Bélu IV.
Ako a prečo sa rytier Roland, syn Marka, z rodu Geregely stal županom a čo ho viedlo k povstaniu proti kráľovi a vtedajšiemu županovi Balašovi dejiny nevedia jednoznačne potvrdiť, môžeme sa iba domýšľať, rovnako tak to, prečo sa práve pobožná Kunigunda za rebela u svojho synovca Ladislava prihovorila a Roland sa ako župan mohol opäť vrátiť na Spišský hrad. Či po jeho boku skutočne stála kňažná Anna, či Hedviga, nevedno, no ako sa hovorí, za všetkým hľadaj ženu...
Viac tu: https://www.janapronska.sk/news/diablova-zajatkyna/