Dátum vydania 10.11.2017
Julián Bakšai sa kvôli otcovým dlhom zaviaže, že bude slúžiť grófovi Ratoldovi a jeho zhýralému synovi Františkovi. Keď mu gróf po synovej smrti navrhne, aby od Kumánov priviedol jeho jediného vnuka, Julián neváha ani chvíľu: za odmenu mu totiž Ratold sľúbil vrátiť rodinné sídlo – hrad Kamenec.
Krásna Kumánka Damara je hrdá, slobodomyseľná žena. Po krutej zrade uhorského šľachtica žije iba pre svojho syna a celé roky odmieta ponuky na sobáš. Julián je rozhodnutý dodržať sľub grófovi Ratoldovi, no Damara v ňom prebudí hlbokú náklonnosť a lásku, a tak jej ponúkne ochranu i svoje meno. Ako však dopadne manželstvo, ktoré je od počiatku založené na klamstve? Dokáže Damara Juliánovi odpustiť a uverí, že jediné, o čo kedy stál, je jej láska?
Úryvok:
„Zapamätaj si, že každý okamih šťastia, ktorý si od života ukradneš, je dôležitý, lebo ak to neurobíš, budeš ľutovať. Život nie je dokonalý a kočovní Kumáni zvykli hovoriť, že je to rovnaké, ako keď chceš nasýtiť mučivý smäd vodou z dlaní. Vždy niečo pretečie, nikdy ti nezostane všetko, čo si si nabral, preto pi, kým môžeš, kým tam neostane aj posledná kvapka. Tá chutí zvyčajne najlepšie a zostane ti po nej sladká chuť v ústach.“
1. Prolog
V miestnosti sa už niekoľko hodín ozývali hlasné stony rodičky a tichý šepot starších žien. Žiadna sa nenáhlila, trpezlivé čakanie bolo neoddeliteľnou súčasťou tejto posvätnej chvíle. Do chánovej rodiny pribudne ďalší člen. Ak to bude chlapec, dostane vlastnú jurtu a o ženu sa časom bude uchádzať bojovník kmeňa, získa postavenie a chlapec ochrancu. Ak to bude dievča, nájdu jej manžela a jeho rodina sa o nich postará. O oboch. Tak to bolo po generácie a kmeň na svojich zvykoch už nechcel nič meniť. Zmena, o ktorú sa pokúsili, skončila desivým krviprelievaním, zradou a potupou.
Plamene z ohniska rozohrievali priestor priestrannej jurty, ktorou lomcoval divoký, mrazivý vietor preháňajúci sa po pastvinách. Kvílil a v divokom tanci v povetrí víril biele chumáče čerstvého snehu. Odchádzajúca zima sa ešte nechcela vzdať, vyčíňala a pustošila zem, tvrdohlavo zaberala trón ustráchanej jari.
Zvonka k nim doliehal krik honcov, ktorí sa pokúšali udržať pokope ohromné stádo nepokojných koní i dobytka, vzdorujúc nečasu.
Kožená plachta na jurte sa odhrnula a dovnútra sa spolu s chánovou prvou ženou a dvoma dievčatami vovalil štipľavý poryv vetra a biele chumáče.
„Ako je na tom?“ opýtala sa Ugajda a najstaršia zo žien pokrčila plecami.
„Už to trvá dlho...“ sykla. „Decko nechce na svet a Damara je vyčerpaná. Obávam sa, že nebude vládať tlačiť... Už roky som nevidela taký ťažký a dlhý pôrod,“ priznala.
„Je to Kumánka! Mala by rodiť ľahko, aj v sedle, ako my všetky!“ zamrmlala Ugajda a z diaľky pozrela na rodičku, ktorej sa tvár skrúcala od bolesti, z hrdla jej vychádzali chrčivé stony a na pokožke sa jej perlil pot.
„Na vine je to decko!“ vyštekla Kaľja hnevlivo a prísne zovreté pery jasne naznačovali, že s tým nesúhlasí. A ani nemôže. Nepatrí k nim, nepatrí k hrdému kumánskemu kmeňu. Patrí k vierolomným Uhrom, tým, ktorí im zabili chána.
Ugajda mávla rukou. Nikto s tým už nič nenarobí, ak sa narodí, jej muž, nový chán Ugrin ho príjme, a s ním i celý kmeň. Damara je jeho sestra, Kuthenova dcéra, a dieťa, hoc bez otca, bude jednej krvi...
Žena pristúpila k lôžku, prisadla si na kožušiny, chytila rodičku za ruku.
„Damara...“ oslovila ju potichu a z čela jej zotrela pot. „Prišla som sa rozlúčiť.“
„Ja ešte nezomieram...“ sykla tvrdohlavo Damara, zatínajúc zuby.
„To by som ti ani nedovolila, no kmeň už nemôže viac čakať,“ začala pokojne Ugajda. „Kone sú vysilené a aj naše stáda! Ak sa nepohneme hneď, všetci pokapeme. Musíme tiahnuť na juh, za potravou a do bezpečia. Tatárske hordy sú už na hraniciach, a Ugrin sa zaprisahal, že nebude bojovať za Uhrov! Necháme ti tu pár mužov, ktorí ťa bezpečne odprevadia za nami, keď porodíš.“
„Nemali ste toľko čakať...“ vzdychla si Damara a na ďalšiu odpoveď nezostal čas. Telo mala ako v ohni, šlo ju roztrhnúť vo dvoje, akoby sa jej bohovia vysmievali za to, že sa opovážila veriť a ľúbiť. Zvrieskla, no v tej chvíli netušila, či to bolo od ukrutnej bolesti tela, alebo preto, že sa v nej nahromadila nenávisť. Bublala v nej, syčala a prskala, dobýjala sa na svet ako to dieťa. Chcelo sa jej nenávidieť ho, rovnako ako jeho otca, toho vierolomného zbabelca, lebo sa stalo najhorším ponížením i najhorším utrpením, aké doteraz zažila.
Takmer nevnímala, kedy sa Ugajda so súcitným pohľadom zdvihla a opustila jurtu. Bola to dobrá žena a múdra a Damara ju mala rada. Nie raz, ani dva razy sa k nej utiekala s prosbou o radu a pomoc... Vedela, že musia ísť, že musia z pastvín hnať ohromné stáda, ktoré boli nielen ich majetkom, ale aj živobytím, že musia zachrániť kmeň, ženy a deti... mrzelo ju iba to, že kvôli nej stratili už tri dni.
Jurta stíchla i celý tábor, bučanie dobytka a erdžanie koní sa však ešte dlho niesol planinou. Väčšina žien sa vytratila s Ugajdou, a tie čo zostali, s ňou takmer neprehovorili. Iba stará Kaľja ju občas skontrolovala a zase si šla po svojom, mrmlúc nadávky a výčitky. Celé hodiny, počúvala, ako sa spustila. Ako zradila...
Damara sa cítila ako ten najposlednejší zúfalec na zemi. Ona, ktorá bola najobľúbenejšou Kuthenovou dcérou, ona, ktorá nikdy predtým nepocítila, čo je to strach, bolesť, odvrhnutie...
Kiež by František Ratold nikdy nezavítal do ich osady. Kiežby jeho pohľad nikdy nespočinul na jej tvári. Kiežby...
Chcelo sa jej privrieť oči a opustiť vlastné telo. Modlila sa, aby už tá ukrutná bolesť konečne skončila, aby muky prestali. No oni nie... oni sa každým okamihom zväčšovali, obopínali ju ako oceľová obruč. Tmelo sa jej pred očami, z hrdla jej vychádzal nekontrolovateľný krik a po bledej tvári sa jej lial pot. Zo všetkých síl sa snažila plod vypudiť zo svojho tela... až došla na koniec, na hranicu vedomia. Oslobodila sa.
„Tlač, Damara! Tlač!“ začula Kaľjin vystrašený vreskot, no akoby prichádzal z veľkej diaľky, cítila jej teplé ruky vo svojich útrobách, cítila ako sa napína, ako jej ďalšia žena tlačí na tvrdé brucho, ako jej z lona vychádza lepkavá tekutina.
A potom v jednom okamihu, sa jurtou konečne ozval žalostný plač dieťaťa.
Xxx
„Si si istý?“ opýtal sa sťažka František svojho rytiera a Julián Bakšai pokrčil plecami.
„Istým si nemôže byť nikto ničím, ja už tobôž nie, no potvrdili to tí dvaja mnísi, ktorých si pred pár týždňami vyslal za Kumánmi. Len pred chvíľou sa vrátili. Kuthenova dcéra menom Damara pred piatimi rokmi skutočne porodila syna a vraj sa ti podobá...“
„Hm... tak sa napokon nado mnou Boh predsa len zmiloval...“ huhňavo zamrmlal František a slabou rukou chytil rytiera za chlopňu kabátca.
Julián Bakšai prikývol. Viac zo seba nedostal. Díval sa na svojho pána a mocne zatínal sánku. V miestnosti páchlo ako v stoke, František v sebe nič neudržal. Mal zlomené obe nohy i chrbát, nehýbal sa, vôbec si necítil údy, na boku i na slabinách sa mu škľabili nahnisané vredy a otrava sa mu šírila do celého tela. Z veľmoža, ktorého poznal a z prinútenia mu slúžil, nezostalo takmer nič, len vychrtlá kostra, zmučená bolesťou, ktorú sa už ani nesnažil skrývať.
„...Ratoldov... potomok... vytúžený dedič...“ šepol s úsmevom a privrel oslabené viečka. „To bude pre môjho otca posledná, najhoršia rana... Kumán...“
Julián sa díval, ako sa grófov jediný syn spokojne uložil na posteli, a hoci mu ústami miestami šklbalo od bolesti, na tvári mal blažený výraz. Nechápal to. So smrťou na jazyku myslel iba na to, ako opäť strestá vlastného otca. Ako sa mu vysmeje do tváre, ako ho poníži! Nezáležalo mu na dieťati, ani na žene, ktorú pred rokmi zviedol a opustil, zaujímala ho len pomsta.
Aspoň jediný raz mohol preukázať pokoru a úctu, zmieriť sa s ním, ale aj so svojim svedomím, ibaže to František Ratold nedokázal. Bol rovnaký ako jeho otec, ako celá rodina. Nakŕmení pýchou a zažranou nenávisťou až po samý okraj, až do konca.
„Mám príkaz dopraviť ťa domov,“ povedal napriek tomu úslužne. „Tvoj otec je už na Zemplíne a chce ťa vidieť.“
František zaťal sánku.
„Nech je teda tak, Julián. Naposledy si... podám jeho kamenné srdce!“
„Ako povieš, môj pane... len čo ťa felčiar pripraví na cestu, vyrazíme.“
Julián kývol felčiarovi a bez slova vyšiel z ponurej izby hostinca. Nechcel sa s Františkom hádať, a popravde, už mu to bolo jedno. František nebol z tých, za ktorými sa oplatilo ľútiť, za ktorým by on úprimne smútil.
Zamieril do narýchlo opravenej krčmy, ktorá páchla dymom a sadol si bokom od ostatných. Kým mu hostinský priniesol na stôl pivo, obzeral si mužov z Františkovej družiny. Pôsobili unavene, zbedačene ako zem, po ktorej sa len prednedávnom prehnala tatárska horda, ako ich pán.
Felčiar mal takmer s každým dosť roboty, no najhoršie dopadol František. Muži mu hovorili, ako sa sám vrútil medzi bandu krvilačných barbarov, akoby sa načisto pomiatol. Do jedného potichu tvrdili, že sa správal, akoby sa chcel dať zabiť. Vždy bol sebecký nadutec, no z roka na rok to s ním bolo horšie, a v posledný čas akoby načisto ohlúpol.
Azda len náhoda, rozvodnená rieka a búrka, ktorá sa spustila z oblohy im všetkým zachránili životy. Strhol ich prúd a len tak-tak unikli istej smrti. František dopadol najhoršie, tentoraz sa mu šťastena obrátila chrbtom. Pridlho ju pokúšal, vysmieval sa jej, urážal ju, mysliac si, že je nesmrteľný, že môže všetko. Julián však vedel svoje. Patril k tým málo najbližším, ktorí poznali pravdu.
V hostinci vládla ponurá atmosféra, doslova pohrebná, ešte aj majiteľ sa len šmatlal pomedzi stoly, obzerajúc škody po požiari, ktorý ho takmer stál živobytie.
Dvere sa otvorili a do vnútra vošli dvaja mnísi. S kapucňou na hlave a dlhou sutanou vzbudzovali pozornosť. Julián na nich takmer zabudol, hlavu mal plnú iných starostí.
„Pane, smieme si k vám prisadnúť?“ pripomenuli sa sami.
„Isteže,“ povedal Julián po chvíli váhania.
„Chceli sme sa len rozlúčiť a pred cestou si dať hlt piva a niečo pod zub,“ začali bratia opatrne a Julián prikývol. Boli to tí mnísi, ktorých František pred časom vyslal na Ugrinov dvor aby mu potvrdili, že Kumánka, s ktorou mal kedysi pletky, mu skutočne porodila dieťa. No nebolo to zadarmo.
„Ako sa má jeho milosť?“ spýtal sa mních, keď sa Julián nemal k hovoru. „Počuli sme, že je ťažko ranený.“
„Zomrie...“ odvetil stroho a popravde a naraz vlial do seba celý korbeľ piva. „Mám vám však poďakovať za správy, ktoré ho potešili, no nie je v takom stave, aby to mohol urobiť osobne,“ zaklamal, ako to zvykol robiť už mnohokrát. Z mešca vytiahol pár zlatiek a odovzdal ich mníchom.
„Prijmite dar za vašu službu a zároveň príspevok na kláštor,“ povedal a popritom netrpezlivo pozrel k schodisku. Bol by najradšej vyrazil okamžite, no musel vyčkať, kým Františka felčiar na cestu pripraví. Bolo ho treba zriadiť, zabaliť, uložiť na nosidlá a v neposlednom rade, omámiť proti bolesti.
„Jeho milosť je štedrá, nech mu pánboh dopraje milosrdenstva...“ mnísi sa zdvihli a už nečakali na jedlo, ani na hostinského. Čo chceli, to už dostali a v atmosfére, ktorá sa vnášala v útrobách hostinca nechceli zostať ani o trochu dlhšie.
„Bude ho potrebovať väčšmi, než ktokoľvek iný,“ sykol Julián.
Muži sa na seba pozreli, vymenili si dôverné pohľady. Udivilo ich, že merali toľký svet a jeho milosť František Ratold, ich neprijal, ba čo viac, ani nechcel vedieť, ako sa jeho synovi darí... aký je... ako sa má jeho matka... Chýry, ktoré sa o ňom šírili, mali akiste pravdivý základ. Možno je to aj dobre, že jeho syn zostane s matkou, tu by mal naveky na čele nálepku pankharta a pohana k tomu. A možno iba prišli neskoro, veď jeho rytier to povedal na rovinu... grófov syn zomiera.
„S pánombohom, rytier...“ pozdravili mnísi a zamierili k dverám. Odpovede sa už nedočkali.
Cesta s nevládnym mužom do ratoldovského sídla síce nebola dlhá, no museli postupovať pomaly. Bola rozbitá tisíckami tatárskych koní, ktoré po nej len pred nedávnom prešli. Kedysi husté lesy pôsobili strašidelne, len ohorené kýpte a sivý popol všade naokolo, rovnako tak dediny, polia i vinice na oboch brehoch rieky a vystrašení ľudia, vracajúci sa z úkrytov vysoko v horách.
František reval od bolesti zakaždým, keď sa nosidlá zakymácali, keď sa kolesá zaborili do bahna, či naskočili na kameni. Bol to smutný sprievod a ešte smutnejší návrat grófovho jediného syna domov.
Keď sa konečne dostali do hradu, mal už František takmer smrť na jazyku a jeho otec, gróf Ratold, pán Zemplína, už na nich čakal.
A napriek Františkovmu stavu, to v komnate priam iskrilo napätím. Akoby si aj s posledným výdychom grófov syn vychutnával otcov hnev. Nikto zo zúčastnených tam nechcel byť, tobôž nie Julián.
Františkova mladučká manželka Žofia Lórantffyová huhňavo fňukala do vreckovky a nevedno či zakrývala žiaľ a poníženie, alebo šťastie, že jej sloboda je konečne na dosah. Kňaz, otec Pravoslav, bezmocne stál nad umierajúcim, ktorý namiesto pokory a pokánia, brýzgal na všetkých a všetko, vrátane otca, zatiaľ čo felčiar sa všemožne snažil upokojiť ho.
„Všetci von!“ ozval sa napokon aj gróf Ratold, ktorý dovtedy iba ticho stál pri okne, s rukami zopätými za chrbtom, s pohľadom upretým na nádvorie. Nemusel kričať, ani len zvýšiť hlas, dva slová mu stačili, aby sa zúčastneným zježili vlasy.
„Nie, nikto neodíde!“ zvrieskol František, „prikazujem vám zostať! Nechcem byť s týmto človekom v jednej miestnosti!“ syn natrčil prst na svojho otca a posmešne odul ústa. „Neopováž sa odísť, Žofia! Si moja žena!“
Gróf sa otočil, jeho prísna tvár bola ako vytesaná z kameňa, okrem syna sa nikto neodvážil protirečiť, tobôž neuposlúchnuť. Miestnosť sa napriek Františkovým protestom v okamihu vyprázdnila a všetkým sa uľavilo.
„V hanbe si sa narodil, v hanbe si žil a napokon aj v hanbe zhynieš!“ povedal otec synovi a pristúpil k lôžku.
„Zase si si dokázal, že ťa musia všetci poslúchať na slovo... že si musia myslieť to, čo si myslíš ty, že musia konať iba tak, ako chceš ty! Si tyran!“
„Hovoríš z cesty!“
„Isteže, veď zomieram...“
Z puchu, ktorý sa okolo neho vznášal, grófa napínalo, napriek tomu sa nad bezmocným synom sklonil.
„Blúzniš, oči sa ti kalia od horúčky, telo ti hnije za živa, František, smrť máš na jazyku a stále nedokážeš odpustiť ani mne ani sebe...“ oslovil ho a prstom ďobol do nemohúceho tela.
„To ty si ma to naučil, otče! Ty si ma nakazil nenávisťou, zlobou a pýchou, tak sa teraz dívaj na výsledok svojho snaženia!“ sykol František a odpľul si. Bol vyčerpaný, no vzdoroval a neprestane, kým bude vládať, do posledného okamihu. Prevoz do hradu a stretnutie s otcom ho obrali aj o posledné zvyšky síl, no on sa tešil. Bol na konci, cítil to, cítil ako sa nad ním vznáša smrť a objíma ho ako vrúcna náruč zažiadanej milenky.
Neboli to len zranenia, ktoré utŕžil pri zrážke s Tatármi, ale zákerná choroba, ktorá ho žrala za živa, ktorá mu brala vôľu i rozum. Kvôli nej sa chcel nechať zabiť a zomrieť, necítiť, viac netrpieť. A ani to mu nebolo dopriate. Ba ešte horšie, zachránili ho. Hlupáci!
Privrel oči a zaúpel. Na okamih stratil vedomie, no telom mu prebehol kŕč a pripomenul mu, že ešte stále žije.
„Takto sa chceš vyviniť z hriechov, ktoré si spáchal, syn môj?“
„Ja? Mal by si sa pozrieť do zrkadla, otče!“ zahuhňal a rozkašľal sa. Z úst mu vytryskla krv, bok akoby mu šlo vyvaliť.
Gróf sa spätil. Ustúpil o pár krokov a oprel sa o podobločnicu. Vyčkal, kým záchvat ustúpi, nepohol sa, nepodal mu plátno ani sa nesnažil uľaviť mu.
František bol preňho viac ako sklamaním. Stal sa čiernou škvrnou na bielom plátne. Jediný syn... potomok... dedič...
Gróf pevne zovrel veraje i sánku, dlhé fúzy sa mu skrútili, ako pevne zovrel ústa, viečkom mu zašklbalo. Mal by odísť a nechať ho, nech sa v pokoji poberie. Otec Pravoslav mu aj tak dá rozhrešenie, im obom.
Vykročil. Načiahol sa za závorou, no zastavil ho synov chrčivý hlas...
„Pred časom si mi povedal, že som k ničomu, že nie som schopný ani splodiť potomka... že sa viac túlim k mužom ako k ženám...“
„A nie je to to tak?“
„A vieš prečo? Ty si mi vyberal ženy... mdlé, bez ohňa, ufňukané ako Žofia, vzrušujúce asi ako žaby... ale mýlil si sa... ako vždy... ja mám... mám... sy..“ zachechtal sa František a opäť sa začal dusiť. No tentoraz to už neprešlo.
„Čo chceš povedať?! Čo mi chceš povedať, František?!“ skríkol šokovaný otec a opäť sa vrátil k posteli. Jeho syn sa dusil, chrčal. Zrenice mu zapadli, z úst sa valila krv, snažil sa dopovedať, čo nestihol, a čím viac sa snažil, tým mu bolo menej rozumieť... Odrazu si s hrôzou uvedomil, že to, čo chcel otcovi bryzgnúť do tváre, už nestihne.
„Ju... Ju.. lián... vie...“
Františkova hlava sa vyvrátila, mrazivý chlad sa prehnal miestnosťou. Smrť si ho konečne našla a vzala so sebou.
Pohreb prebehol rýchlo, ešte v ten deň spočinul jediný potomok Richarda Ratolda, v hrobke hradnej kaplnky. Kňaz narýchlo predniesol smútočnú reč, sotva pár ľudí sa prišlo pokloniť jeho pamiatke, aj to iba z povinnosti. Bolo málo tých, ktorí by smútili, ako sa patrilo a ešte menej tých, ktorí by o ňom mohli povedať niečo pekné.
Julián Bakšaj zostal až do konca. Posledný zatváral kryptu podzemia, zhasol sviece. Jedna časť jeho života Františkovou smrťou skončila a on netušil, ako to bude ďalej... či ho gróf do služieb ešte bude nútiť a za akých podmienok. Časť otcovho dlhu odslúžil a za to, že sestry mohli zostať na Kamenci zaplatil i s úrokmi. Robil to, čo by za iných okolností neprehrýzol. Robil, čo musel, čomu sa zaviazal. Koľkokrát sa sám seba pýtal, či mu Kamenec ešte stojí za to, no jeho sestry... tie možnosť voľby nemali.
Vyšiel na mĺkve nádvorie, sledoval ako stráže zapaľujú fakle na hradbách, ako sa v paláci zažínajú i zhášajú sviece, ako hrad postupne tíchne. Vystúpal po schodišti na ochodzu mohutných hradieb, ktoré len nedávno dostavali, oprel sa o kamenný múr. Pohľad upieral na juh, k vzdialeným obrysom kopcov strácajúcim sa v temnote noci, k domovu, k Veľkému Kamencu...
Privrel oči a zhlboka sa nadýchol. Dlaňami si pretrel unavenú tvár.
Vonkajšie dvere z paláca na nádvorie buchli, na kamenných dlažobných kockách začul rázne kroky a mierili rovno k nemu, no neotočil sa.
„Pane...“ oslovil ho stroho sluha, ktorý zastal pod hradným múrom, rovno pod ním. „Jeho milosť sa po vás zháňa. Máte ísť za ním. Hneď!“ vychrlil netrpezlivo.
„Teraz?“ Julián sa začudovane obrátil. Nečakala, že sa po ňom bude gróf tak skoro zháňať, no na druhej strane, nech je ako chce. Čím skôr to bude mať za sebou, tým lepšie.
Severín prešľapoval na mieste, akoby ho omínali čižmy. Fakľa v ruke, ktorou nervózne šibrinkoval sem a tam, osvetľovala mrzutú tvár. Vlastne, čo ho Julián poznal, nikdy nebol vyslovene prívetivý. Slabý vánok, ktorý sa vznášal nad údolím, roztancoval plamienky fakle a iskierky zalietavali až k jeho dlhej brade s vrkočom uprostred, ktorou sa grófov osobný služobník tak pýšil. Očividne tu nechcel byť, požiadavka hradného pána bola pod jeho úroveň. Hlúpy nadutec! Severín kvôli grófovej častej neprítomnosti ochotne zabúdal, kde je jeho miesto.
„Isteže, teraz!“ odul sa. „Gróf ma naponáhlo, je aj vo vašom záujem nenechať jeho milosť čakať!“
Julián mykol plecami, zišiel dolu schodmi a nasledoval sluhu. Obytný palác zemplínskeho hradu bol vskutku impozantný a odkedy ho dostali Ratoldovci do svojho majetku, investovali do jeho prestavby značné imanie. Zo svojej domoviny v Taliansku priviezli nielen honosný nábytok, ktorý v hornom Uhorsku ešte ani nevideli, ale aj staviteľov a majstrov, ktorí zo zanedbanej starej pevnosti vytvorili nádherné rodové sídlo.
Nie ako Veľký Kamenec... jeho rodný hrad... o ktorý tak nešťastne prišiel...
Julián prehltol nadávku a prehliadal nádherné tapisérie, vyrezávaný nábytok i obloženie stien, ktorých nádherné prevedenie bralo dych. Kráčal rovno a díval sa pred seba, kým nedošiel pred masívne kované dvere grófovej súkromnej komnaty.
Severín zaklopal a vstúpil do vnútra, oficiálne ohlasujúc Juliánov príchod, akoby boli na kráľovskom dvore, no gróf ho jediným mávnutím ruky zastavil, umlčal a zároveň vykázal z komnaty. Nepotreboval ani otvoriť ústa.
Severín skrútil pery, vycúval, sotva sa o Juliána obtrel pohľadom.
„Prisadni si, Julián!“ prikázal gróf, len čo sa za drzým sluhom zavreli dvere a ukázal na stoličku oproti.
Vo veľkom kozube z kamenných opracovaných blokov s chrličmi po bokoch horeli hrubé brvná a plamene šľahali až po komín. Gróf sediac v pohodlnom kresle vystlanom kožušinami civel do ohňa, v ruke krútil zdobený strieborný pohár s napoly dopitým vínom. Chvíľu sa neozýval, akoby premýšľal, čo od neho vlastne chce a Julián sa nepripomínal. Pokojne sedel a čakal, pre istotu ani nespomínal na minulosť a na to, ako sa s týmto tvrdým mužom zoznámil. Iba čo by v ňom vzkypela žlč.
„Julián Bakšai, jediný čestný rytier môjho zhýralého, nehodného syna...“ ozval sa napokon gróf, dopil zbytok vína a prázdny pohár odložil na stolík. „Aká irónia!“
„Verím, že ste na podmienky mojej služby nezabudli, pane,“ povedal, lebo to nedokázal v sebe udržať.
Gróf len mávol rukou a vyštekol:
„V prvom rade to bol tvoj otec, Bakšai, ktorý vás obral o dom i majetok, svojim správaním narobil vlastnej rodine starosti, zničil jej dobré meno i povesť!“
Julián si zahryzol do pier, aby nebodaj nevyprskol opäť a zovrel ruky v päste až zbeleli, no Ratold zmiernil reč.
„...no ty si napriek všetkému vždy dostál svojmu slovu. Ja viem, že si sa snažil Františka priviezť na správnu cestu, ale... Skrátka, keď niekto klesne tak hlboko ako môj syn, cesta späť nie je možná. Si ako tvoja matka, ktorú som si vážil...“
Julián prekvapene pozrel na grófa, ale neodvážil sa povedať nič, čo by mohol neskôr ľutovať. Nebol v postavení, aby mohol grófovi protirečiť pripomienkami z minulosti. Lepšie je nechať ju spať. Zatiaľ. Zaťal zuby a iba sklonil hlavu. Netušil, kam gróf mieri a čo od neho chce.
„Vaša milosť, chceli ste so mnou o niečom hovoriť?“ oslovil ho opatrne, aby mu pripomenul, že si ho dal zavolať.
„Áno!“ vzdychol si pán hradu a z čaše nalial víno do dvoch pohárov. Načiahol sa, jeden podal Juliánovi a druhý si vzal sám. „Nebudem chodiť okolo horúcej kaše, opýtam sa na rovinu. František na smrteľnej posteli priznal, že má syna...“ vydýchol gróf a konečne uprel priamy pohľad do Juliánových očí. „Pýtam sa ťa - je to tak? Alebo je to iba ďalší úder, ktorý sa mi snažil môj syn uštedriť? Kým vydýchol, povedal... povedal, že ty vieš... Tak hovor!“ vyzval ho.
„Obávam sa, vaša milosť, že pravda nie je až taká príjemná, akú by ste si v tejto situácii želali,“ povedal Julián opatrne a pohár, z ktorého ani neochutnal, odložil na stolík.
„Chceš mi povedať, že môj syn mi so smrťou na jazyku klamal? Že môj rod napokon predsa len vymrie po meči?“ skríkol gróf.
Julián sa nadýchol.
„Dovoľte mi, aby som vám to celé objasnil. Neviem vám nič potvrdiť ani vyvrátiť, a nedovolil by som si ani zavádzať vás. Nepoznám pravdu, môžem vám iba zopakovať to, čo som sprostredkovane počul.
„Čo teda vieš, Julián?“
„Pravda sa skrýva v minulosti, pane. Pamätáte sa, keď sa pred šiestimi rokmi kráľ Belo dohodol s kumánskym chánom na podpore jeho armády výmenou za územie medzi Tisou a Dunajom? Už vtedy sa hovorilo o Tatárskej hrozbe, ktorú Uhorsko nemohlo samo zvládnuť, hoci mnohí tvrdia, že práve za Kumánmi mali barbari z východu dotiahnuť. Nech je ako chce, zárukou spolupráce mal byť sobáš chánovej dcéry a Belovho syna Štefana.
„Hej... z dohody ale zišlo, dav v Budíne vypálil Kuthenov dom, kde napokon zomrel aj so svojou ženou. Ale čo to má spoločné s mojim synom?“ opýtal sa gróf nervózne a Julián trpezlivo prečkal grófov nezáujem.
„František bol v skupine veľvyslancov, ktorí na kráľov príkaz navštívili Kuthenov dvor a dohadovali podmienky zmluvy. Viacerí očití svedkovia potvrdili, že sa váš syn zahľadel do Damary, jednej z chánových dcér a vraj nezostalo iba pri očarení. Keď František zistil, že čaká jeho potomka, ušiel. Len pred nedávnom si váš syn spomenul na chvíľkovú slabosť a poveril ctihodných mníchov, aby zistili, ako sa veci majú. Či chánova dcéra menom Damara skutočne porodila dieťa, alebo to bola iba ženská lesť radodajnej pohanky, ktorá si chcela uloviť za manžela uhorského šľachtica.“
Gróf v tichosti počúval, len pevne zaťatá sánka a ruky zovreté v päsť naznačovali, ako ním lomcuje hnev.
„Poslovia sa našťastie so správou vrátili tesne pred Františkovou smrťou,“ pokračoval Julián. „A potvrdili, že Kuthenova dcéra skutočne pred piatimi rokmi porodila syna, vášho vnuka. Podoba s vaším synom, môj pane, je vraj nepopierateľná.“
Len čo to dopovedal, Richard Ratold prudko vstal, zreval ako ranené zviera, nekontrolujúc svoj hnev. Schmatol pohár aj s vínom a prudko ním šmahol do ohňa. Plamene sa stiahli, zasyčali a potom opäť vyšľahli, spaľujúc silný krvavočervený mok.
„Kumánka?! Pohanka?!“ zúrivo vrieskal, pochodujúc hore dolu po komnate. „Jediný dedič, ktorého mi osud doprial, je pohan?! Buď prekliaty, František! Celý život si hanobil meno svojho rodu a napokon... napokon... si dosiahol, čo si chcel! Došľaka! Aby to parom skáral!“
Julián chvíľu šokovaný počúval, no keď gróf neprestal hromžiť, vstal aj on. Uklonil sa, mysliac si, že si ani nevšimne, keď sa bude porúčať, taký bol zaujatý svojim hnevom, no mýlil sa.
„Stoj, Bakšai!“ zavelil, a zdalo sa, že sa trocha upokojil. Dlaňami si pretrel rozhorúčenú tvár i oči, v ktorých sa leskli kvapôčky slz. No možno sa to Juliánovi iba zazdalo. Gróf Richard Ratold predsa nikdy neprejavoval ľútosť. Nikdy.
Otočil sa, máličko sa uklonil, iba toľko, aby mu prejavil povinnú účasť. Rovnako tak nechcel otvárať v tomto grófovom rozpoložení rozhovor o svojej budúcnosti a ďalšej službe. Nebol na to vhodný čas. Ani vo sne by ho nenapadlo, že sa to všetko napokon vyrieši samo.
„Môj pane, viac vám k tomu nemám čo povedať. Viac naozaj neviem,“ povedal po pravde a gróf iba prikývol. Zhlboka sa nadýchol, ruky zovrel za chrbtom a obrátil sa k oknu.
„Počúvaj Julián, dám ti teraz jeden návrh a ponúknem ho iba raz... z úcty k tvojej matke a iba preto, že si ctím aj tvoju vernosť a lojalitu, ktorú si napriek všetkému preukázal... Prines mi vnuka a ja ti vrátim Veľký Kamenec i dlžobný úpis tvojho otca, vrátim ti všetko...“ povedal a Juliánovi sa na okamih zastavilo srdce.