Slovenský spisovateľ / vychádza 21.11.2014
Deviaty román obľúbenej autorky ponúka strhujúci príbeh zo stredovekého Slovenska, plný lásky, zrady, pomsty a intríg. Keď sa rytier Filip po rokoch vráti domov z vojny, namiesto radostného zvítania s rodinou ho čaká obraz skazy: z jeho sídla zostali len ruiny, syn a žena sú mŕtvi. A keď vysvitne, že o šťastie ho pripravili intrigy jeho súrodencov, v duši sa mu usídli nenávisť a zanevrie na celý svet. Jeho pustovnícky život sa však skončí, keď mu osud privedie do cesty sokoliarovu chovanicu Katarínu. Len čo sa Filip dozvie, že krásna Katarína má nemanželskú dcéru s jeho starším bratom, ožení sa s ňou a začne kuť pomstu...
Úryvok:
Filip chvíľu pozoroval jej dokonalý profil, vysoké inteligentné čelo, rovný nos, plné pootvorené pery, vzdorovitú bradu, štíhly krk vystupujúci zo starého škaredého vlniaka, pár vlnistých prameňov, ktoré povievali v nočnom vánku, a uvedomil si, že napriek jej ostrému jazyku a situácii, v ktorej sa obaja nedobrovoľne ocitli, sa v jej spoločnosti cíti dobre.
Už roky sa necítil dobre v žiadnej spoločnosti, vonkoncom nie v spoločnosti ženy.
Bola záhadná ako táto noc.
A prebudila ho z niekoľkoročného spánku.
„Chcem ti niečo ponúknuť,“ vyhŕkol rýchlo, kým si to nerozmyslí.
„Povedali ste, že vám niečo dlhujem...“
„Na to teraz nemysli, Katarína!“ dôrazne ju upozornil. „Chcem, aby si sa za mňa vydala... ešte dnes v noci... Kňaz čaká v kostole a modlí sa za moju hriešnu dušu. Neponúkam ti manželstvo, aké isto očakáva každá žena, ale dohodu... dám ti meno, domov, zabezpečím teba aj tvoju dcéru, nebudem od teba očakávať plnenie manželských povinností... len povedz áno...“ navrhol a čakal na jej reakciu.
Katarína zmeravela, dych sa jej zasekol v hrdle, ústa zostali otvorené v nemom úžase.
„Vy ste zošaleli, vaša milosť!“ vydýchla napokon, a keď sa jej podarilo potlačiť úžas, ústa sa jej roztiahli najprv do úsmevu, potom do potláčaného smiechu, až sa napokon nezdržala a vybuchla. Smiala sa a smiala, až jej slzy tiekli z očí. No šťastný smiech to rozhodne nebol.
Filip sa na ňu díval a nemohol sa ubrániť sklamaniu, ktoré mu náhle zaplavilo vnútro. Táto žena bola nepochopiteľná rovnako ako prízrak na púšti, ako morská hlbočina.
„Som ti na smiech? Máš predstavu, čo som ti práve ponúkol?“ ozval sa po chvíli, keď sa Katarína upokojila.
„A čo ste mi ponúkli, pane?“ spýtala sa unavene a vstala.
„Istotu, manželstvo, dopekla!“
„Manželstvo? Počula som vás spomínať akúsi dohodu, ktorá sa nepodobá na manželstvo... Pozrite sa na mňa!“ vyzvala ho tvrdo. „Mám len tieto ruky, šaty, čo mám na sebe, ale na predaj nie som, pane!“
„To od teba predsa nežiadam...“
„A na dôvažok, ste Cudar!“ vyslovila to takým tónom, že pľuvanec medzi oči by ho neurazil viac.
Vyskočil z lavičky a chytil ju za ruky tak mocne, až ju to zabolelo.
„Pusťte ma!“ zvrieskla.
„Máš vari na výber, ženská? Hovorila si, že chceš svojej dcére dopriať šťastné detstvo! Môžeš jej povedať, kde bude zajtra spať? Môžeš sa jej s čistým svedomím pozrieť do očí a odoprieť jej budúcnosť, ktorú ti ponúkam? Jedlo? Vzdelanie? Pohodlný život? Toto chceš? Aby sa túlala sa z miesta na miesto, žobrala o kus chleba a strechu nad hlavou len preto, že jej matka je hrdá? Ha? Choď, vráť sa do chalupy, dnes máš strechu nad hlavou, ale zajtra... zajtra budeš prosiť o suchú kôrku pre seba a dcéru, a potom... keď budeš na kolenách ako posledná žobráčka z ulice, pôjdeš predať svoje telo za teplú polievku...“
Katarína vytreštila oči a pozrela na Filipa, akoby sa dívala na príšeru.
„Ste netvor!“
„Radšej netvor, ktorého poznáš, moja milá, ako úlisný had! Chceš vari poprieť, že Lenora je Cudarová? Aký život si jej prichystala?“
Katarína zalapala po dychu a najprv sa niekoľkokrát zhlboka nadýchla. S rukou pritisnutou na srdce sa snažila zachovať chladnú hlavu. Chcelo sa jej kričať, jačať od zúfalstva, chcela mu vyškriabať oči a prebodnúť srdce, tak veľmi ho v tej chvíli nenávidela.
Ako sa opovážil?
Ako mohol útočiť na jej materinskú lásku? Cudar! Čo on vie o tom, čím všetkým musela prejsť, aby sa zachránila?
Zvrtla sa a rozbehla sa preč. Po tvári jej stekali prúdy sĺz, hruď jej zvierala bolesť, pľúca jej šlo roztrhnúť od námahy, a predsa sa nezastavila. Utekala po ceste poza kostol, okolo cintorína a von z dediny, kým jej nohy neodmietli poslušnosť, kým nepadla na zem. Dlane si rozodrala do krvi o ostré skaly.
Nevnímala fyzickú bolesť, prehlušila ju tá, ktorú cítila v duši.
Mal pravdu!
Bože, odpusť, mal pravdu! A to ju škrelo ešte väčšmi.
Pred očami sa jej zjavila dcérkina usmiata tvár, šťastná, bezstarostná, nevinná. Nevedela si ani len predstaviť, čo ich čaká.
Vstala, upokojila sa a pomaly sa vracala nazad.
Filip ju čakal za kostolom, opretý o kríž pri ceste, s rukami prekríženými na prsiach. Tváril sa, akoby nemal žiadne city, sálala z neho čistá ľahostajnosť.
„Čo odo mňa chcete, vaša milosť?“
„Nič, len sľub manželstva z vlastnej vôle, žena.“
„A čo za to chcete?“
„Nič.“
„A to vám mám veriť?“
„Nedávam plané sľuby, Katarína, zapamätaj si to! Nechcem od teba nič... len tvoje slovo a prísahu posvätenú kňazom...“
„... a moja dcéra?“ skočila mu do reči.
„Dostane najlepšiu výchovu! Dostane všetko, čo si jej kedy priala, za čo si sa po nociach modlila, a jedného dňa sa vydá za zámožného muža a z lásky. Zdá sa ti, že ponúkam málo?“
Katarína si spakruky utrela slzy, krvavými dlaňami upravila čepiec, za uši zastrčila neposlušné kučery. Áno, presne takú budúcnosť si pre Lenoru želala, aj keď nedúfala, že by sa jej prianie raz mohlo splniť.
„Ja... prijímam vašu ponuku, pane.“
Filipovu tvár rozjasnil široký úsmev, no vo svojom vnútri nebol ani trochu spokojný. Ba naopak. Cítil sa ako podliak, ako ten najhorší sviniar, aký kedy kráčal po zemi, horší než tí, čo v ňom prebudili pomstychtivého šialenca.
Natiahol ruku a ona mu do nej vložila drsnú vlhkú dlaň. Cítil jej mozole, kvapky krvi z rozodratej pokožky, chlad a odovzdanie. Neboli v tom žiadne nežné city ani žiadne iné emócie. Bolo to presne to, čo chcel – obchod a nástroj pomsty...
Ešte pred východom slnka sa v malom kostolíku stala Katarína Filipovou ženou a prijala meno Cudarová.
Zavčas rána, len čo kohúty v dedine ohlásili nový deň, Filip sa začal pripravovať na odchod. Nespal celú noc a ani si to neuvedomoval. Únavu potlačilo vzrušenie z nadchádzajúceho boja.
„Matej, pozháňaj v okolí ešte jedného koňa!“ prikázal sluhovi a vložil mu do dlane strieborniak. „Choď!“
„Čo bude teraz, pane?“
„Nestaraj sa a urob, čo som ti prikázal.“
„A pani Katarína?“
„Pôjde s nami, samozrejme, aj s dcérou!“
„Ste si istý, že ste urobili správne?“ nedal sa odbiť starý sluha.
„To nie je tvoja starosť, Matej! Chcel si, aby som konečne začal žiť, tak žijem! Po svojom! Odišiel som z pevnosti, oženil som sa, je zo mňa opäť rytier s mečom v ruke!“ vyhlásil Filip a nahnevane pritiahol remence na konskom sedle. Mal toho dosť, všetci sa pasovali za hlas jeho svedomia, a pritom nevedeli nič o tom, ako sa cíti, čo si myslí.
„A kde zostala vaša česť, rytierova česť?“ hlesol ešte Matej, zvesil hlavu a šuchtavým krokom starca sa pobral do dediny.