Kniha prichádza na pult kníhkupectiev práve teraz )
Anotácia:
Desiaty román obľúbenej autorky ponúka strhujúci príbeh na pozadí skutočných historických udalostí. Šľachtickej dcére Juliane Brezovickej osud nedoprial šťastné detstvo. Matka jej zomrela pri pôrode a otec na ňu zanevrel. Jej život sa však od základu zmení, keď do pevnosti Hamborek zavíta Imrich Tárcai, mladý syn grófa z Kamenice, aby sa z poverenia kráľa stal Julianiným snúbencom a poručníkom. Z Juliany vyrastie krásna mladá žena, no na svojho snúbenca čaká dlhých päť rokov. Keď ho konečne uvidí na kráľovskom dvore v Budíne, namiesto hrdinu z detstva pred ňou stojí zhýralý pijan a záletník....
Čítajte úryvok :
Julinka sa tlačila do kúta a prosila, aby ju nechali na pokoji. Slzy veľké ako hrachy jej stekali po ušmudlanej tvári. Pevne zaťatými päsťami si chránila hlavu pred surovým buchnátom. Boh vie, že ich už prežila viac než dosť. Dvanásťročné dievča zavzlykalo, ale ani za nič by neukázalo pokoru.
Vzdor - to jediné jej zostalo.
Pocítila náraz palice na útlom chrbátiku.
A potom ešte jeden.
Pričupila sa viac k stene a potichu zavzdychala, prehĺtajúc plač. Bolesť sa jej rozliala po tele a pálila ako plamene.
Bože, prosím, pomôž mi! plačlivo prosila v duchu, očakávajúc ďalšiu ranu.
Nikdy ich nebolo menej. Zúrivá správcova manželka si vždy dala záležať.
Tentoraz ju však zastavila nečakaná návšteva, ktorá sa ohlásila na nádvorí Hamborka, malej pevnosti Brezovického panstva a sluha vedel, kde má paniu hľadať.
„Pani moja, na bráne čaká posol! Vraj ide priamo z kráľovského mesta!“ oslovil ju bojazlivo, v rukách žmoliac plstenú čapicu.
Vysoká chudá žena sa obrátila, s vysoko zdvihnuté obočie prezrádzalo prekvapenie.
„Kráľovský posol?“ zahundrala neveriacky a neochotne odhodila palicu. Potom mrskla pohľadom na chvejúce sa dievčatko v kúte.
„Ešte sa pozhovárame, keď sa vrátim a nájdem ťa tu, ty potvora!“ okríkla Julianu, v rýchlosti si napravila čepiec, dlaňami uhladila sukňu a ponáhľala sa von.
Len čo sa pani vzdialila, vbehla do vnútra žena. Kľakla si k dieťaťu a pevne si ju pritúlila na hruď. „Stvora nešťastná, koľkokrát som ťa prosila, aby si tú strigu neprovokovala? Vari sa nikdy nepoučíš?“ nežne ju kárala, kým sa Juliana neupokojila a slzy jej nevyschli.
Bývalá dojka a pestúnka Mária vytiahla zo zástery krajec chleba a kúsok syra, zabaleného v handrovej utierke. Podala ho dievčaťu, statočne skrývajúc slzy v očiach, jemne ju hladkajúc po vláskoch. Už si ani nepamätala, akú mali farbu. Špinavé chuchvalce trčali na všetky strany a určite ju hrýzla všakovaká háveď.
Jej matke by žiaľom puklo srdce, keby ju videla.
Len jasný pohľad zelených zreníc naznačoval, že napriek zlému a krutému zaobchádzaniu kastelánky, odvážneho ducha panskej dcéry nikto nezlomil.
Lačne sa zahryzla do chleba a rýchlo ho prehĺtala, aby nasýtila mučivý hlad.
Stará slúžka, ktorá pamätala iné časy, len smutne pokývala hlavou a postrčila dieťa von z kuchyne.
„Choď sa niekam schovať, Julinka, kastelánka sa istotne vráti. Poviem jej, že si utiekla.“
„Budem u Hermínky bylinkárky,“ šeplo dievča a vybehlo von.
„Ako inak, kde inde by si zložila hlavu?“ hlesla Mária a dívala sa, ako sa útla dievčina šikovne prešmykla popri strážach, obišla nádvorie a pred stajňami, vo výklenku na seno počkala na prievozníka Adama. Ten ju rýchlo schoval pod plstenú deku na voze a spoločne prešli hradnou bránou.
„Boh s tebou, dieťa!“ šepla stará slúžka a prežehnala sa.
Od narodenia Julianu prenasledoval neľútostný osud, akoby všetku svoju krutosť sústredil na nevinné dieťa. Svetlo sveta uzrela priamo s polnocou na deň všetkých svätých a akoby toho nebolo málo, jej matka pri pôrode zomrela.
Ctihodná pani, Adéla Brezovická zaprisahala manžela, aby nevinil za jej smrť dcéru, ktorej dala meno Juliana. No bola to márna snaha presvedčiť muža, ktorého v boji zranili tak ťažko, že už nemohol mať ďalšie deti. Staršieho syna Viliama ochraňoval ako oko v hlave, no na dcéru úplne zanevrel. Nesmela sa mu ukázať na oči a tak sa k nej správali aj všetci ostatní. Najviac ju mučila a ponižovala kastelánka, manželka Františka Babického, ktorý bol správcom pevnosti.
Viliam Brezovický, pán Hamborka a priľahlých statkov sa málokedy zdržiaval na svojom panstve. Väčšinu času trávil v kráľových službách, v snahe sa čo najlepšie postarať o budúcnosť jediného syna, ktorého mu osud doprial. Po rokoch na svoju dcéru akoby úplne zabudol.
A možno jej nikdy neodpustil okolnosti, za ktorých sa narodila.
„Ako keby to úbohé dieťa za niečo mohlo!“ pomyslela si s ľútosťou stará kuchárka, ktorá sa o ňu spolu s Hermínou od najútlejšieho detstva starala.
Zotrela si slzu z kútika oka a vrátila sa do kuchyne. Čakala ju robota, nebolo kedy otáľať. Otvorila dvierka pece a naložila na oheň zopár polien. Práve vtedy vošlo do miestnosti niekoľko pomocníc, ktoré sa pred výbuchom zlosti kastelánky radšej vypratali. Nikto nechcel byť v jej blízkosti, keď jej zrak padol na malú Julianu. Za tie roky sa všetci na vlastnej koži naučili nemiešať sa do záležitosti panstva. Nevidieť, nepočuť.
„Do roboty, dievčatá! Večera pre panstvo bude čo nevidieť,“ zavelila Mária a schytila do ruky varechu. Nad pahrebou pomaly bublala šošovica, na kameni sa piekli posúchy.
„Zuza, prines z komory med a smotanu!“ nakázala dievčine, čo postávala bokom.
Zatiaľ sa panská dcéra v bezpečí viezla po hrboľatej ceste od pevnosti k dedine. Keď už sa jej zdalo, že sú dosť ďaleko, vystrčila hlavu spod plstenej deky a usmiala sa na Adama.
„Už môžeš vyliezť, Julinka!“ vyzval ju pohonič a ukázal na voľné miesto na kozlíku.
„Fuj, chvalabohu! Už som si myslela, že sa pod tou plsťou udusím!“
„Matka ti predsa sto ráz povedala, že sa máš vyhýbať kastelánke! Ký čert ťa poháňa dráždiť tú strigu? Nikdy si ešte neobišla bez bitky, tak prečo?“ povedal vyčítavo pohonič Adam a so zachmúreným pohľadom jej potrel sinku na tvári, ktorá sa začínala farbiť.
„Je to môj domov!“ zahlásila Juliana smutne a stisla pery, aby prehltla dusiacu guču v hrdle.
„Ach, dievča, kto to kedy videl, aby šľachtická dcéra trpela viac než nevoľníčka! Tvoja matka, nech je jej zem ľahká, by to nikdy nedopustila!“ vzdychol si Adam a pohladil ju po strapatej štici.
„Mala by si sa umyť!“ riekol napokon, zaženúc chmúrne myšlienky. „Si panská dcéra a smrdíš ako paholok od kráv!“
„Môj život je horší ako paholkov!“ odvrkla podráždene. „Má strechu nad hlavou, jedlo do úst a bitku dostane, len keď niečo dobabre…“
„Ja viem, Julinka, ja viem…“ súcitne jej pritakal a zastavil povoz.
Cesta sa stáčala okolo lesa a ďalej kľukatila údolím. Nad nimi na kopci sa týčil Hamborek, šľachtická pevnosť, majestátny symbol panskej moci. Pod ním les, ktorý obopínal kopce tiahnúce sa vôkol údolia. Uprostred doliny sťa strieborná stuha pretekala riečka plná rýb. Dedinčania sa o ňu vzorne starali, pretože keď už nebolo čo do úst, ryby z bystrej riečky ich vytrhli z biedy. Ako jedni z mála sa pýšili výsadou lovu rýb, ktorú im so súhlasom kráľa udelil Julianin nebohý dedo, Peter Brezovický.
Dievčina vystúpila z voza, poďakovala sa Adamovi, na líce mu vlepila mľaskavý bozk a trielila do lesa. Poznala v ňom každý kút, každú bylinu i nory dravcov. Tie jej nikdy neublížili. Aj vlci mali s ňou väčší súcit, než jej vlastná rodina.
Krížom prebehla po neviditeľnej cestičke pomedzi húštie, preliezla bariéru masívnych skál, ktoré tvorilo prirodzenú hranicu lesa, až potom sa vybrala čiernou horou na hrebeň kopca . Priamo k domcu starej bylinkárky. Ľudia verili, že je čarodejnica, ale Juliana vedela svoje. Moc všetkých kúziel tkvela v bylinkách a Hermína bola veľmi, veľmi múdra.
Starena dievčinu privítala nesúhlasným mrnčaním. Bez slov namiešala maste a natrela nimi najnovšie sinky.
„Máš dvanásť rokov a rozumu nikde!“ zakončila napokon.
„Nemôžem za to,“ bránila sa dievčina, „je to aj môj domov…“
„Kedy sa už konečne zmieriš s tým, že už to nie je tvoj domov. Nikdy nebol a nikdy ani nebude, Jula! Tvoj otec na teba dávno zabudol, nemôže ťa vystáť. To tvoj brat jedného dňa zdedí majetok a ty...“
„Môj brat…“
„Tvoj brat je ako tvoj otec! Takmer nevie, že existuješ, nevidel ťa, od kedy si sa narodila... Už sa s tým konečne zmier! Snívaš nadarmo! Vari si sa ničomu nepriučila?“
Starenine ostré slová Juliane napriek snahe nevšímať si to, vohnali slzy do očí. Zahryzla do pier, až sa jej pokropili krvou a prudko vybehla z domca. Hermína mykla plecami a nechala ju ísť, ako ostatne vždy.
Dievča utekalo lesom dokiaľ mu sily stačili. Zastalo až pri prameni, kde sa bezvládne sklátilo do trávy. Zadúšala sa bezmocnosťou, hnevom nad nespravodlivosťou, krivdou.
Slzami sa snažila dostať zo seba bolesť a strach. Akokoľvek sa snažila správať dospelo a svetaskúsene, stále bola iba dieťa. Odvrhnuté dieťa.
Napokon utíšila žiaľ a zdvihla sa zo zeme. Pomalými krokmi sa priblížila ku kamennej studničke a nahla sa nad vodu. Strašidlo, čo sa na ňu dívalo z hladiny, ju vyľakalo.
Strapaté vlasy a špinavá tvár s opuchnutými červenými očami, sto ráz plátané šaty, ktoré už poznali lepšie časy na nej viseli a dávno zabudli, akej farby kedysi boli.
„Baronesa Juliana Brezovická!“ zahlásila úctivo svojmu obrazu na hladine a hneď na to sa trpko zasmiala. „Hľa, môj šat, môj účes, moja tvár...“
Prstami uhladila neposlušné chuchvalce a umyla si tvár. „To je všetko, čo môžem urobiť!“
Rozbehla sa dole stráňou, tam, kde práve dozrievali chutné černice. Cestou nazbierala zopár húb na večeru i dva kytice voňavých bylín, aby sa Hermína bylinkárka potešila a aby ju toľko nekárala.
Na rázcestí pri lesnom potoku postával kôň, divo fŕkal a hrabal kopytami v riečnom štrku, Juliana ho počula až z kopca. Zvedavosť ju primäla zísť z chodníčka. Veď nie tak často sa po horách len tak potulujú žrebce.
Vedľa koňa, s hlavou takmer v potoku ležal cudzinec.
Oblečenie mal síce zaprášené a špinavé, ale bohatstvo Juliana bezpečne spoznala. Plášť podšitý kožušinou bol pohodený vedľa cestovného vaku, meč zasunutý v pošve s cifrovanou rukoväťou ležal vedľa neho, ešte stále pripnutý ku koženému vybíjanému opasku, ktorý obopínal tuniku z jemnej vlny.
Dievča chvíľu váhalo, či sa smie k mužovi priblížiť, no keď sa dlho nehýbal, nabrala odvahu a vykročila k nemu.
Plytko a veľmi rýchlo dýchal, akoby mu každý nádych spôsoboval bolesť. Občas mu z pier vyšiel chrčavý vzdych. Juliana neváhala, prevrátila ho na chrbát aby si ho lepšie obzrela, nevšímajúc si jeho popolavú tvár zvraštenú od bolesti. Na boku kabátca sa čnel fľak presakujúcej krvi. Musela to byť veľmi hlboká, nebezpečná rana, mal šťastie, že ešte vôbec dýchal.
Juliana skríkla, keď ju neznámy zničoho-nič schmatol za ruku. Prudko sa mu vyšklbla a uháňala, čo najďalej z jeho dosahu. Výraz jeho tváre ju vystrašil.
Oči mu horeli a niekoľko týždňové špinavé strnisko mu na dôveryhodnosti vôbec nepridávalo. Bola by vzala nohy na plecia a nechala ho svojmu osudu.
Zastavil ju až prosebný šepot, ktorý znel tak úpenlivo.
„Prosím, neodchádzaj… Neublížim ti...“
